Koľko z mojej identity sú moje vlastné voľby – a koľko z nej sú dedičstvá, ktoré som nikdy nepomenovala?
Moje priezvisko nesie váhu storočí a ja neustále objavujem samu seba – kto som.
Identita je ako zrkadlo v hmle – ukazuje len to, čo si dovolíme vidieť.
Vždy som milovala objavovať. Kto som. Odkiaľ pochádzam. Spomínam si, ako sa vo mne počas strednej školy prebudila vášeň zostaviť si rodokmeň. Vtedy som ešte neriešila otázku „Kto som?“ – skôr ma fascinovali tie tajomné prepojenia, línie, ktoré spájali ľudí naprieč generáciami. Napokon to vždy na chvíľu zhaslo… a potom opäť.
Minule mi kamarátka poslala svoj rodokmeň. Odpadla som. Vravím si: wow, to je kus roboty. Niekto tomu zasvätí aj polovicu života.
„Vedela som, že ťa to nadchne,“ povedala pokojne. A zatiaľ čo ona ešte len dohovárala vetu, ja som už mala zmapovanú štvrťku jej rodiny roztrúsenú po svete. Niečo sa vo mne prebudilo. Znovu.
Bývam v druhom najväčšom meste na Slovensku, kde aj zvyšok mojej rodiny žije svoje vlastné životy. Nestretávame sa. Rodinu si nevyberáme – skrz našu DNA sme k nej jednoducho priradení.
Niekedy trávim čas v rodnom meste. S rodinou z prvej línie čiastočne udržiavam vzťahy. Keď vkročím do toho mesta, otvárajú sa mi staré dvere. Stretávam ľudí z minulosti. Niektorí ma spoznajú, iní nie – kým nevyslovím, čia som dcéra.
Tento týždeň sa odohrali dve nezávislé situáacie:
1. Zaklopala som na dvere lekárky. Najprv váhala, kto som. No potom sa jej oči rozžiarili. Vystískali sme sa a rozprávali o živote. S jej dcérou som chodila do školy. Boli to chvíle krásne, ktoré ma vtiahli späť do magického obdobia puberty, keď som si svoju identitu ešte len budovala.
2. Zašla som do záhradkárskeho obchodu so spísaným zoznamom. Začali mi klásť otázky, na ktoré som nevedela odpovedať. V spleti paniky a myšlienok mi napadla jediná veta, ktorá ma zachránila: „Som dcéra Frankyho.“
Zrazu vedeli, čo mi majú naložiť do auta. Sila identity zabrala. Nepoznali ma. A predsa vedeli, kto som.
Aj v arabskom svete sa k menu ponecháva meno otca a deda – nie ako formalita, ale ako orientačný bod. Aby si každý ľahšie našiel, kam patrí.
A možno je to tak aj u nás. Aj keď meno neznie exoticky, aj keď korene siahajú len do vedľajšej dediny, nesú v sebe niečo zásadné. Ukazujú nám, že sme pokračovaním niečoho väčšieho. Sme dejinou, ktorá kráča po uliciach dneška.
Možno nepoznáme mená svojich prastarých rodičov. Možno nevieme, z akej dediny prišiel náš pradedo, alebo aké sny mala naša stará mama, keď bola v našom veku. Ale to neznamená, že sa tam hľadanie končí.
Naša identita je spleť voľby a dedičstva. Niečo si vyberáme sami, niečo si nesieme v krvi. A práve to vedomé rozhodnutie – pozrieť sa späť, aby sme lepšie rozumeli tomu, kam kráčame – má obrovskú silu.
Skúsme si položiť otázku:
Kto boli ľudia, ktorí tu boli pred nami? A čo z nich je stále v nás?
Možno práve tam, v príbehoch ukrytých v pamäti rodín, v starých fotkách, rukou písaných listoch, dedinských kronikách či len v spomienkach našich starých mám, čaká kúsok odpovede na otázku „Kto som?“.
Lebo niesť svoje meno znamená niesť aj príbeh. A každý príbeh stojí za to objaviť.