Augustový útlm ma donútil premýšľať nad niektorými životnými témami a etapami, ktorými som prešla. Tento rok je špecifický.
A tak niekedy je ozaj fascinujúce sledovať, ako veľmi sme si všetci (ne)blízki.
Sledujeme sa na sociálnych sieťach. Vieme, kto kde bol, čo si kúpil, kam letel, čo jedol a ako veľmi sa mu darí. Potajomky. Neprejavujeme žiadne verejné emócie, hlavne ak sa nám tak nedarí. Vyhýbame sa témam úspechu. Zo zásady nepodporujeme. Maximálne zablahoželáme “nech sa darí”.
Len sa, preboha, nestretávajme!!!
Na kávu nie je čas.
Na telefonát nie je čas.
Na obyčajné „ako sa máš?“ už vôbec nie.
Fungujeme z energie začarovaného kruhu. Máme prácu. Povinnosti. Hypotéky. Deti. Nákupy. Nové auto. Nový nábytok. Nový telefón. Novú dovolenku.
Pracovať. Míňať. Zarábať. Kupovať. Zlepšovať. Opakovať.
Často aj len tak z nudy. Výnosne podporujeme ekonomiku materiálneho sveta, ktorého kvalita čoraz viac upadá. A tak sme nenápadne nútení veci meniť oveľa častejšie. A to si vyžaduje čas.
A keď nám náhodou zostane chvíľa voľného času, systém už presne vie, kam s našou pozornosťou.
Ďalšie video.
Ďalšia reklama.
Ďalší produkt, ktorý vraj potrebujeme.
Ďalší život, ktorý môžeme sledovať namiesto toho, aby sme žili ten vlastný.
Možno to nie je náhoda.
Čím viac je pozornosť človeka presmerovaná na výkon, konzum, status a neustále „ešte niečo potrebujem“, tým menej jej zostáva na obyčajné ľudské veci. Ani si neuvedomujeme, kedy využívame všetkých päť zmyslov. Aj to sme zautomatizovali.
A tak na návštevu, na rozhovor,
na kávu s niekým, kto býva päť minút od nás, na ľudí, ktorých vraj máme radi, čas neostáva. Myslím si, že to ani nie je o čase, no o tom, že sme úplne energeticky vysatí.
A pritom sme neustále dostupní.Aspoň teda online.
Stačí však vypnúť mobilné dáta a zrazu je problém, že človek neodpovedá. A možno práve vtedy príde aj telefonát. Čo je vlastne krásne absurdné.
Máme telefóny, aby sme mohli byť neustále v kontakte, ale zabudli sme ich používať na skutočný kontakt.
A potom sa jedného dňa možno niekto prestane ozývať. Nie preto, že je nahnevaný. Nie preto, že chce vyvolať pocit viny.
Len už nechce byť jediným človekom, ktorý ten vzťah drží pri živote. Poznám zopár ľudí, ktorých to prestalo baviť. Medzi nimi som aj ja. Prestalo ma baviť robiť program ľudom, ktorí fungujú z role obete, že oni nikoho nepoznajú, že prepojiť nedokážu, že sa vlastne hanbia… No ak ten, čo tvoril a vytváral priestor pre skutočné vzťahy sa stiahne, všetko zapadne prachom. Ostáva sociálny online svet.
A vtedy je zaujímavé spozornieť, koľko „blízkych“ vzťahov by bez sociálnych sietí, lajkov a občasného emoji vlastne ešte existovalo.
Možno máme dnes viac kontaktov než kedykoľvek predtým. Udržujeme si online vzťahy sledovaním. Neblokujeme, veď možno raz sa mi ten kontakt zijde, aj keď je to poriadny/a *****. Nevynakladáme žiadnu energiu na tvorbu vzťahov a zároveň skutočnej blízkosti.
A možno by nás raz malo poriadne zasiahnuť, keď si uvedomíme, že sme si všetko stihli kúpiť, vylepšiť a zariadiť — len sme si medzi tým nestihli udržať ľudí.
A možno, keď raz vypnú internet, bude trápne sa prihovoriť človeku, o ktorom vieme všetko, no zároveň nič.
Tak si skúste odpovedať úplne úprimne:
Ktorým trom ľuďom by ste sa ozvali hneď, keby ste vedeli, že dnes je možno posledná príležitosť?
Nemusíte ich písať verejne. Ale ak chcete, napíšte ich do komentára. A pokojne aj prečo.
Možno je totiž načase prestať len sledovať životy ľudí, na ktorých nám záleží, a začať v nich byť.
Much love & God bless you