Mám jednu teóriu. Keď chceš vydrbať s niekým iným, v konečnom dôsledku väčšinou vydrbeš so sebou. Môžeš mať pocit, že si niečo šikovne zariadil. Že si niečo zatajil, obišiel, zahral do autu, niekomu niečo nepovedal, niekoho podviedol, niekoho potichu odstavil. Lenže človek môže klamať iným ľuďom. Sebe už trochu horšie.
A potom je tu ešte jedna vec, ktorá ma na ľuďoch fascinuje.
Keď sme s niekým vo vzťahu — partnerskom, kamarátskom, pracovnom, akomkoľvek — okolie často veľmi dobre vie, čo sa deje.
Lenže nikto nič nepovie.
👉„Nechcela som sa do toho miešať.“
👉„Je to medzi vami.“
👉„Nechcela som ti ublížiť.“
👉„Bála som sa, že sa nahneváš.“
👉„Veď čo som mala robiť?“
A tak všetci pekne mlčia.
A potom sa vzťah rozpadne.
A zrazu sa otvorí archív.
🤡„Ja som ti nechcela hovoriť, ale on si písal s touto.“
🤡„Mne sa na ňom nikdy niečo nezdalo.“
🤡„On mi vlastne tiež robil toto.“
🤡„Všetci sme to videli.“
🤡„Vedela som, že to raz takto dopadne.“
Alebo v kamarátstvach:
☠️„Vieš, my sme ju vlastne nikdy veľmi nemuseli.“
☠️„Bola strašne chladná.“
☠️„Vždy bola trochu divná.“
☠️„My sme ju tolerovali hlavne kvôli tebe.“
A ja si vždy hovorím: Tak prečo ste mi to, k*rva, nepovedali vtedy?
1️⃣Prečo čakáme, kým sa niečo rozbije, aby sme konečne povedali pravdu?
5️⃣Prečo sme autentickí až vtedy, keď už nemáme čo stratiť?
Možno preto, že pravda má následky.
Kým niečo nepovieme, môžeme si hovoriť, že sme „dobrí ľudia“, ktorí sa nechcú miešať do cudzích vecí.
Lenže niekedy je nemiešanie sa len veľmi pohodlná forma zbabelosti.
Lebo povedať človeku: „Počúvaj, toto, čo robí, sa mi nezdá.“ „Myslím si, že ťa nehrá fér.“ „Toto, čo si povedala, ma zranilo.“ „Mám pocit, že sa medzi nami niečo pokazilo.“ „Nechcem predstierať, že je všetko v poriadku.“ …to už chce trochu odvahy.
A možno práve preto sa toľko vzťahov nerozbije v momente, keď vznikne problém.
Rozbijú sa oveľa skôr. Všetkými tými malými chvíľami, keď niekto niečo cítil, ale nepovedal to.
1️⃣Keď niekto niečo vedel, ale mlčal.
2️⃣Keď niekto nesúhlasil, ale prikývol.
3️⃣Keď niekto odišiel domov nasratý a na druhý deň napísal: „V pohode.“
Nie. Nebolo to v pohode.
Len sme sa báli ceny, ktorú by mala pravda.
A tak možno otázka nie je: Prečo nám ľudia klamú?
Možno oveľa zaujímavejšia otázka je:
1️⃣Prečo sa tak bojíme povedať ľuďom, ktorí sú nám blízki, čo naozaj vidíme, cítime a vnímame?
2️⃣Čoho sa bojíme viac?
Že ich stratíme?
3️⃣Alebo že sa pri nich konečne ukáže, kým naozaj sme?
A ešte jedna otázka z úplne iného uhla:
Čo všetko by sa v našich vzťahoch zmenilo, keby sme prestali hovoriť pravdu až vtedy, keď už je bezpečné ju povedať?
Možno by sa niektoré vzťahy skončili skôr.
Možno by sa niektoré nikdy nerozbili.
A možno by sme zistili, že nie každého človeka musíme zachraňovať pred pravdou.
Niekedy mu ju stačí konečne povedať.