Piatok má pre mňa vždy takú zvláštnu energiu…
akoby sa človek na chvíľu zastavil, vydýchol a spýtal sa sám seba:
Idem ešte stále svojím smerom?
Alebo len plním očakávania, termíny a predstavy druhých?
Čím viac vnímam svoj život, tým viac si uvedomujem, aké dôležité je vedieť, **čo nás skutočne napĺňa**. Nie iba čo nám ide. Nie iba čo od nás očakáva svet. Ale čo v nás zapaľuje živú iskru.
Každý z nás má svoje dary.
Svoje talenty.
Svoj prirodzený rytmus.
Svoj spôsob, akým sa dotýka ľudí, tvorí, vedie, lieči, spája alebo prináša krásu do sveta.
A keď svoje dary nepoznáme, často sa snažíme byť niekým iným. Tlačíme na seba. Porovnávame sa. Ideme proti sebe. Pomáhame tam, kde sa strácame. Pracujeme spôsobom, ktorý nás vyčerpáva. Vstupujeme do vzťahov a spoluprác, kde necítime rovnocennosť.
Ale keď začneme rozumieť sebe, veľa vecí sa zjednoduší.
Zistíme, že nemusíme tvoriť každý deň rovnako.
Že niekedy potrebujeme ticho, aby sa v nás zrodilo niečo nové.
Že citlivosť nie je slabosť, ale navigácia.
Že služba druhým nemá znamenať sebaobetovanie.
Že správni ľudia nás nezmenšujú, ale pripomínajú nám, kým sme.
Pre mňa je stále silnejšou témou tvoriť v cykloch, spájať sa s ľuďmi cez srdce, budovať komunitu, vyberať si múdre a rovnocenné partnerstvá a zostať verná sebe aj vtedy, keď mám chuť zachraňovať, tlačiť alebo dokazovať.
Možno je práve piatok dobrý deň na otázku:
Čo ma v živote naozaj napĺňa?
Kde prirodzene ožívam?
Aké dary vo mne čakajú, kým im dám formu?
A ktorým smerom ma už dlho volá moje srdce?
Lebo keď poznáme svoj smer, prestávame len prežívať.
Začíname kráčať vedome.
A vtedy sa život prestane javiť ako tlak — a začne byť cestou späť k sebe.