Tento obrázok ma zasiahol presne preto, že nehovorí len o čakaní. Hovorí o strate viery, ktorú som zažila skrz osobnú skúsenosť.
Dlhé roky som žila v presvedčení, že ak človek robí to, čo sa od neho očakáva, ak poctivo pracuje, odvádza, dodržiava pravidlá a nesie svoj diel zodpovednosti, v kritickej chvíli nebude sám. Verila som, že existujú mechanizmy, ktoré človeka podržia, keď sa dostane do situácie, ktorú už sám nezvláda.
Potom prišla skúsenosť, ktorá túto predstavu rozbila.
Nie naraz. Postupne.
Najprv nádej. Potom čakanie. Potom ďalšie čakanie. Odpovede, ktoré nič nevyriešili. Dvere, ktoré sa tvárili otvorene, ale v skutočnosti viedli do ďalšej chodby bez konca.
A s každým ďalším týždňom človek stráca niečo viac než čas. Stráca energiu. Pokoj. Dôveru. Začne pochybovať sám o sebe. Pýta sa, či jeho problém vôbec niekoho zaujíma. Či je dosť vážny. Či si vôbec zaslúži pomoc.
Myslím si, že veľa ľudí tieto veci nevidí jednoducho preto, lebo ich nikdy nemuseli zažiť. Kým sa človek nepotrebuje oprieť o pomoc zvonku, verí, že tam je. A možno aj preto bývame takí prekvapení, keď sa dozvieme príbehy žien, ktoré opakovane upozorňovali na svoje problémy, prosili o pomoc a napriek tomu zostali nevypočuté, zosmiešnené.
Nie je to len o jednotlivých príbehoch. Je to o pocite, že kričíte a nikto vás nepočuje. (Alebo vysmeje.)
A potom príde zvláštny moment.
Moment, keď prestanete čakať.
Nie preto, že by ste prestali veriť v spravodlivosť. Ale preto, že pochopíte, že svoj život nemôžete postaviť na nádeji, že niekto iný raz príde a zachráni vás.
Začnete sa pýtať. Hľadať vlastné riešenia. Oslovovať ľudí mimo zaužívaných ciest. Spoliehať sa na seba, na komunitu, na tých, ktorí sú ochotní konať a nie len sľubovať.
A práve tam som našla niečo, čo som pôvodne nehľadala.
Slobodu.
Nie slobodu od problémov. Ale slobodu prestať čakať na povolenie, súhlas alebo záchranu zvonku.
⛔️Pretože nie vždy nás podrží systém.⛔️
Niekedy sa musíme naučiť podržať sami seba. ❤️
#pustto #system #stat #komunita #vjednotejesila