Nedávno som sa zamyslela nad jednou vetou:
„Musím byť trochu drzá, inak ma ľudia nebudú rešpektovať.“
A uvedomila som si, že veľa z nás má podobné stratégie. Niekto je drzý. Niekto je vždy vtipný. Niekto všetkých zachraňuje. Niekto sa neustále prispôsobuje. Niekto sa schováva za úspech.
Otázka však znie:
Kde ma naše malé vnútorné dieťa naučilo, že práve toto je spôsob, ako prežiť medzi ľuďmi?
Možno som sa naučila zabávať ostatných, aby ma mali radi. Byť tou, ktorá vytvorí program, zdvihne náladu a postará sa o atmosféru. A roky som si myslela, že toto som ja.⛔️
Lenže potom prišiel moment, keď som začala nastavovať hranice. Prestala som byť zodpovedná za nálady druhých. Prestala som hrať rolu, ktorú odo mňa očakávali.✅
A niektorým ľuďom sa to nepáčilo.
Nie preto, že by som sa stala horším človekom. Ale preto, že som prestala zapadať do obrazu, ktorý si o mne vytvorili.
Často hovoríme, že chceme autentických ľudí.
Pravda je však taká, že autenticita býva pre okolie nepríjemná.
Najmä vtedy, keď naruší naše očakávania.
Podľa Hawkinsovej mapy vedomia sa pod úrovňou 200 človek často pohybuje v režime prežitia ega – potrebuje obhajovať svoju pozíciu, dokazovať svoju hodnotu, chrániť si obraz o sebe. Vtedy môže byť drzosť, humor, dominancia či prispôsobovanie sa len ďalšou stratégiou prežitia.
Keď však človek začne rásť vo vedomí, prestáva potrebovať masky.
Nepotrebuje byť drzý, aby si zaslúžil rešpekt. Nepotrebuje byť šašo, aby bol prijatý. Nepotrebuje hrať rolu, aby mal svoje miesto.
A možno práve vtedy sa začne prirodzene vzďaľovať od ľudí, ktorí milovali jeho masku, a približovať sa k tým, ktorí dokážu prijať aj jeho pravú tvár.
Vedomý človek totiž nepotrebuje súdiť.
✅Namiesto odsúdenia sa pýta.
✅Namiesto obrany počúva.
✅Namiesto nálepiek vytvára priestor.
A možno skutočný rešpekt nevzniká vtedy, keď sa nás ľudia boja alebo keď ich zabávame.
Možno vzniká vtedy, keď si dovolíme byť sami sebou – aj za cenu, že niektorí odídu.
Much love & God Bless you💛