Vyhorela som. Znova.
Áno. Druhýkrát.
To je už skoro na medailu. Len kto mi ju zavesí, stojac na piedestáli, na krk? Diabol?
Najzaujímavejšie na tom celom je, že som si myslela, že už viem.
👉 Že sa už o niečo lepšie poznám.
👉 Že už predsa viem rozpoznať, keď idem proti sebe, keď niečo nie je moje, keď niekde zostávam príliš dlho a keď moje telo hovorí nie, zatiaľ čo moja hlava stále tvrdí: „Už len chvíľu.“
Lenže človek môže vedieť všeličo, mať rôzne skúsenosti a aj tak môže pokračovať. Opravným testom, ktoré mi poslalo univerzum, som teda neprešla. Je ešte čo sa učiť. #neverendingstory
Možno preto, že je jednoduchšie vybrať si diabla, ktorého poznám, ako anjela, o ktorom neviem vôbec nič.
Vysvetlím … 
Diabol, ktorého poznám, má totiž jednu veľkú výhodu – viem, čo od neho čakať. Viem, kde sa zobudím, čo budem robiť, koľko zarobím, čo odo mňa budú chcieť, čo chcieť nebudú a čo bude nasledovať v pondelok ráno. Je to síce život, ktorý ma postupne prestáva baviť, ale aspoň je predvídateľný.
No a ten anjel plný vzrušenia, snov a plánov? Ten nemá adresu. Neviem, kde býva, ako vyzerá, čo odo mňa bude chcieť a či ma vôbec uživí.
A tak zostanem.
Ešte rok. Ešte pár mesiacov.
Poviem si: „Ešte jeden rok to nejako vydržím. Veď nie je zase až tak zle.“
A potom jedného dňa zistím, že už nechcem ísť medzi ľudí. Nechcem sa s nikým rozprávať. Nechcem nič vysvetľovať. Nechcem ani odpovedať na otázku, čo mi vlastne je. Len chcem spať. Odpočívať. Spať do zošalenia. Trvalú adresu vtesnať do veľkosti postele. Nič viac.
K laptopu sa nechcem približovať, lebo každým zapnutím som unavenejšia. A začnú prichádzať tie zvláštne otázky. Na čo tu vlastne som? Čo tu robím? Je toto celé? (Aj keď tie stavy nie sú zlé. Človek má príležitosť prehodnotiť vlastný život, bytie z “nevyhypovaného” uhla pohľadu.) Ráno vstať, ísť niekam, kde nechcem byť, robiť niečo, čo ma nenapĺňa, prísť domov, byť unavená a na druhý deň to celé zopakovať? Šialený začarovaný kruh.
A najzvláštnejšie na tom je, že tentoraz pred tým neutekám. Nesnažím sa to okamžite opraviť. Nehľadám nový projekt, nový cieľ, nový plán ani nový návod na šťastný život. Skôr to pozorujem. A spím (haha). Čo sa to so mnou vlastne deje?
A možno je to aj tým, že keď človek začne byť každým dňom o mini kúsoček viac vedomý, niektoré veci už jednoducho nedokáže prehliadať.
👉 To, čo som kedysi dokázala prehltnúť, dnes cítim.
👉 To, čo som kedysi vydržala, dnes bolí.
👉 To, čo som kedysi nazvala normálnym životom, dnes moje telo možno nazýva úplne inak.
A tak na mňa všetko dolieha. Ľudia. Hluk. Povinnosti. Pretvarovanie. Veci, ktoré už nedávajú zmysel. A možno aj vlastné rozhodnutia, ktorým som kedysi verila.
Je zaujímavé sledovať, ako veľmi telo vie povedať pravdu v momente, keď ju hlava ešte stále nechce počuť.
Takže teraz robím niečo veľmi jednoduché. Idem do prírody. Pracujem rukami. Chodím. Hýbem sa. Robím veci, pri ktorých nemusím nič analyzovať. Pretože možno nie všetko treba pochopiť. Možno sa niektoré veci potrebujú najprv prežiť.
A teraz stojím presne tam.
1️⃣ Medzi tým, čo poznám, a tým, čo ešte nepoznám.
2️⃣ Medzi mojím známym diablom a tým neznámym anjelom.
A úprimne? Stále netuším, kde ten anjel býva. Ale prvýkrát mám pocit, že možno už nechcem znova utekať za diablom len preto, že viem, kde ho nájdem.
Čo mi tu ešte nedochádza, čo keby mi to konečne došlo a ja by som uvidela priestor, ktorý je pre mňa pripravený vytvoriť niečo ozaj veľkolepého ešte v tomto živote?#dôjdemitoažmitodôjde
PS: Všetko je dočasné…
Much Love & God Bless You