Boli chvíle, keď mi bolo ťažko. Bola som extrémne smutná a zdalo sa mi to, že to trvá večne.
Občas sa rozjasnilo a sem tam som sa usmievala. Bála som sa toho. Súdila som sa, či je to správne. Myslela som si, že chvíľky svetla v tme ma posunú trocha ďalej.
Bolo tomu tak. Čím ďalej tým viac svetla som si dovolila počas dňa mať, až jedného dňa som si celý deň presvetlila.
Došlo mi, že život nie je o neprerušovanej čiare, ale je ide skôr o sled bodov. Keď nakreslíme kriedou jednu čiaru, vôbec sa to nezdá ako keby išlo o sled tých bodov. A predsa to vnímame ako neprerušovanú čiaru.
Raz som mala koučing. Koučka nestíhala vnímať, čo všetko robím. Nevedela si to predstaviť vtisnúť do jednotlivých dní. No po čase mi došlo, že všetko, o čom som jej hovorila, bol sled jednotlivých bodov, ktorý sformoval môj doterajší život.
Dospela som do fázy, keď ma neskutočne teší, keď nejakou formou ovplyvním život niekomu, kto hľadá smer v živote. Často o tom ani netuším. Dostane sa to ku mne po istom čase od úplne inej osoby.
Písať o vlastných aj cudzích “aha momentoch” je pre mňa inšpirujúce. Vnímam svoju prospešnosť pre spoločnosť a to je jeden z najväčších momentov, ktoré mi vyskladávajú môj osobný pocit šťastia.
Ste tu aj vy preto, aby ste boli (ne)viditeľným prínosom pre spoločnosť?
[I.Kišimi & F.Koga]