Kedysi som bola fest (po košicky = veľmi) múdra. Vždy a všade som každému bola ochotná dokázať, že ja som tá správna a všetci naokolo sú truhlíkovia. (Výraz „truhlík“ sa v slovenčine používa ako hanlivé alebo zľahčujúce pomenovanie pre človeka, ktorý je považovaný za hlúpeho, nešikovného alebo nemotorného.) Označila som sa ako „Hlásateľ pravdy“, (Osoba, ktorá sa cíti povolaná šíriť svoju verziu pravdy, aj keď ju ostatní nevyžadujú, a snaží sa to dokazovať každému okolo.) napriek tomu, že som bola človekom s nízkym sebavedomím, vhodný na manipuláciu, ktorý si vyžaduje obyčajnú pozornosť. Mojou jedinou záchranou bolo prežívať ako hlásateľ pravdy.
Život som žila po sínusovej krivke. Raz som bola hore, raz dole. Raz som hlásala pravdu z energie šťastia, inokedy z energie agresivity. Chudák moje okolie.
Keď človek opovrhuje sám sebou, môže to byť signál hlbších emocionálnych problémov alebo psychických ťažkostí. Takýto pocit môže vzniknúť z rôznych dôvodov, a tieto pocity často pramenia z nižšieho sebavedomia alebo sebahodnoty. Mojou celoživotnou témou bolo telo; hlúpou som si totiž nikdy nepripadala, veď v škole sa mi darilo na výbornú. Práve tieto nedostatky som kamuflovala rolou hlásateľa pravdy. Touto formou som ukazovala okoliu svoju silu.
Až kým som sa nedostala k Access Bars. Komunita týchto ľudí funguje z úplne inej energie v bežnom živote. Život v otázke je ako pre niekoho každodenný chlieb s maslom. Vždy, keď som prišla s nejakým problémom, nikdy mi nepovedali, čo mám urobiť. No položili mi milión otázok, ako sa na daný problém pozrieť. Otázku nikdy nekládli formou „prečo“. Prečo je zámeno, ktoré sa používa na zistenie príčiny alebo dôvodu. Pre mňa sú tieto otázky postavené z ega, istej formy nadradenosti. Najprv máme ‚obdobie prečo‘ ako deti. Objavujeme svet. No a potom sa to ‚obdobie prečo‘ obráti proti nám v podobe rodičov, učiteľov a dokonca aj partnerov. Ak sa ma niekto spýta otázku s ‚prečo‘, jednoducho mu odpoviem ‚lebo‘ a poprosím ho, aby mi otázku položil inak. Deti to milujú a veľmi jednoducho sa vynájdu.
„Prečo si sa ma nezastal pred kamarátmi?“
„Čo si mohol urobiť inak? Čo ti v tejto situácií nedochádzalo?“
„Bránil ti nejaký fyzikálny jav zastať sa ma?“ 😀
Postupne som sa začala učiť myslieť po novom. Život v otázke ma neskutočne napĺňal. Začala som čítať Access knihy. Baženie po nových informáciách si ma konečne našlo. Obchádzalo ma to počas štúdia i pár rokov po tom.
Ono to funguje jednoducho. Ak máme problém, sme do neho ponorení a nevidíme nielen svetlo na konci tunela, ale ani cestu, ktorá k nemu vedie. Práve metodika Access Consciousness vedie ľudí fungovať a tvoriť si život z otázok. Vo svojom vnútri máme uložené všetky informácie, ktoré potrebujeme. Jedine my si vieme svoj život ozaj vytvoriť po svojom.
Žiť zo záverov je jednoduché. Veď nás to učili aj v škole. Ak ti náhodou niečo ušlo a mal si odvahu prihlásiť sa a opýtať sa nahlas, často predchodcom odpovede bolo: „Kde si bol doteraz? Veď celý čas o tom rozprávam.“ A tak namiesto pýtania sa otázok sa vytvorila imaginárna bublina, kde pre pokoj v triede bolo lepšie radšej sa nepýtať.
Po základnom Access Bars kurze som sa rozhodla absolvovať „nadstavbu“. Kurz sa volal Foundation a trval 4 dni. Prefackal ma od základov. Vtedy som naozaj pochopila, že všetko, čo nás vo vnútri raní a čo nám úplne cudzia osoba odhalí, je signálom, že je čas sa na to pozrieť. Stačí fakt len zopár správne položených otázok a ľudom začne dochádzať. Po tomto kurze sa mi život preskladal od základov.
Hlásateľ pravdy zapadol prachom. Ľudí som začala provokovať otázkami. Vlastne oni mi odovzdali svoj vnútorný pokoj po trefne položenej otázke. Nie sme zodpovední za reakcie a emócie iných ľuďí. Som zodpovedná za to, čo pustím z éteru. To, ako to (ne)pochopí druhá strana, s tým už ja veľa spoločného nemám. Zvyčajne sa to deje, ak je výrazný rozdiel na úrovni vedomia medzi dvoma stranami.
Všetci hľadali odpovede na svoje životné problémy a ja som im kládla len otvorené otázky. Tí, ktorí sa nahnevali a odkráčali, boli tí, ktorí neboli pripravení vybrať si zmenu v živote. Väčšinou milovali role obetí a často z nich ťažili a vysávali energiu iných ľudí s ich dookola nekončiacimi príhodami, ako to majú v živote blbé. Očakávali, že riešenie im ponúknem na zlatom podnose a keď im to nevýjde, tak ma za to budú mocť poriadne potrestať.
Pravda, kto pozná svoj život najlepšie?
Ak sa človek dostatočne pozná, odpovie si na túto otázku sám. Mne sa s ľahkosťou darí nasmerovať ľudí tak, aby tú odpoveď objavili vo vlastnom vnútri. Vtedy skutočne preberajú zodpovednosť za žitie svojho života. Ak im niečo nevyjde, nebudú obviňovať mňa, ale budú vedieť, že si môžu vybrať niečo iné (inú voľbu – je stále lepšie si vybrať čokoľvek, ako nič).
Tí, ktorí môj nový životný štýl nezvládli, uvoľnili miesto novým ľudom v mojom živote, ktorí po zmene priam bažili. Nachádzali svoje „AHA momenty“ a pracovali na svojej každodennej transformácii. A ja som sa tešila s nimi. Ten pocit, že ‚niekomu dôjde‘, je pre mňa tým najkrajším odkazom.
Pravda, je jednoduchšie nájsť odpoveď, alebo položiť si otázku?