„Dnes budem hovoriť a konať tak, aby sa človek vedľa mňa cítil ako človek – hodnotný, vypočutý, prijatý.“
Bežný deň človeka môže vyzerať akokoľvek. Každý si žijeme svoj vlastný príbeh a v tom zhone nás často ani nenapadne, že príbeh niekoho iného sa nielenže môže líšiť, ale skutočne aj líši od toho nášho.
Dnes si hovoríme: „Wow, žijem svoje najlepšie dni!“
No sused pod nami si možno opakuje mantru: „Kedy už bude dobre?“
Pri kosení trávnika mi prišla myšlienka – koľko toho človek stihne za dve hodiny.
- Mne sa podarilo učesať záhradu.
- Otec stihol účasť na pohrebe.
- Niekomu sa stihlo narodiť dieťa.
Kontrast bytia.
Iný deň – kým ja som sa tešila vo vychladenom aute s najnovším letným hitom na ceste s deťmi na kúpalisko – iná rodina trúchlila.
A tá ďalšia, ktorá spôsobila smrť tej trúchliacej, sa utápala vo výčitkách, žiali, a svedomie ju dobiehalo na každom kroku.
Napadlo nás niekedy vcítiť sa do života iných ľudí? Len na krátku chvíľu?
Vnímame život ako samozrejmosť?
Darí sa nám byť k sebe navzájom láskaví vždy, alebo si životy iných pretvárame na vlastný obraz a sami určujeme, kedy budeme láskaví a kedy nie?
Vieme byť láskaví aj v situáciách, keď v jednej skupine ľudí niekto plánuje svadbu, iný sa chystá rodiť, ďalší je po rozchode a niekto práve prišiel o najbližšieho človeka?
Predstavme si seba vo vyššie spomenutej simulácii. Ako by sme sa zachovali? Komu by sme sa radšej vyhli?
Život sám o sebe je ako film, kde sme neustále v hlavnej úlohe.
Správny film bez zápletky a správne načasovaného napätia nikdy nie je zaujímavý.
Nezáviďme iným ich životy. Tvorme si ten svoj – v každej chvíli – čo najautentickejšie.
Nemá zmysel vyhýbať sa, či ignorovať nepríjemné udalosti, pretože skôr či neskôr si nás aj tak nájdu.
Dajme si spoločne výzvu. Je neuveriteľne jednoduchá:
„Len pre dnešok budem láskavá voči sebe aj ostatným.“
