Sedím na káve s kamošom, s ktorým sme už zopár desiatok káv spoločne vypili. Zrazu začne pípať spoločný čet. Môj net je vypnutý. On zdvíha telefón a začína odpisovať. Chvíľku mu dám, nereagujem. Má nepodstatný dobrý bod za pomoc kamarátkinej mame na vozíku. Kávu vypije na jeden hlt. Kým píše, užívam si čokoládovú chuť kávy. Keď to trvá dlhšie, adrenalín pokojne stúpa.
„Polož ten telefón, lebo ti ho hodím o ten strom,“ vyrieknem s pokojom a spomeniem si na kamošku, ktorá zopár telefónov počas tlačítkovej éry rozbila.
„Veď dobre, už!“ – prekvapivo zareaguje na nezvyčajnú hlášku, ktorá opustí moje ústa. Nie je zvyknutý na tento model Eriky.
„Už len dopíšem…“ – s posledným nádychom doťukáva, a moja ruka sa dotýka drsne jeho telefónu. Už aj naznačujem pohľadom na mohutný starý strom a moje oči si nachádzajú bod, kde by sa starší model iPhonu mohol stretnúť s tvrdou kôrou starého stromu.
Uhrá tú situáciu, kým mu vysvetľujem, že si nechodím na kávičku s ním vypĺňať môj prázdny priestor, ale tráviť čas s ním.
„Čo by si urobil, keby som to urobila?!“ – pýtam sa ho opäť pokojne.
„Vzal by som ten tvoj, bol by ďalším v poradí!“- hodí pohľad na môj telefón, ktorý odpočíva na stole.
„Aké detinské,“ pomyslím si v duchu – ako keby to, čo som chcela urobiť ja, detinské nebolo.
Dnes mal chuť konečne sa pohádať. Vytiahla som situáciu s mobilom, prišla mi vhod. Teda pohádať sa má chuť mladý pán.
„Prepáč, z toho som už vyrástla.“ – vôbec sa nad tým nepozastavuje. Ale predsa rozbieham boj v podobe hypotetickej simulácie.
„Neurobila by si to! Hrýzlo by ťa svedomie!“ – vyvracia mi moju myšlienku, ktorú mám chuť mu povedať.
„Urobila! Ver mi! A čo by si potom urobil?“ – odpovedá mi na všetko, len nie na moju otázku.
Vyrieknem: „A možno by bol koniec kamarátstva kvôli staršiemu mobilu… lebo mobil v dnešnej dobe matter… vzťah nie. 😇🤣“
Myšlienkami zablúdim k nedávno pozretému videu, kde odkaz je jasný:
“Intímne sa problém nemáme spájať (pričom to je to najcennejšie), no telefóny len tak z ruky nedáme hocikomu…”
Zisťujem, či by náš niekoľkoročný, vybudovaný kamarátky vzťah uniesol takýto test, alebo by si trofej odniesol zničený mobil.
Začína reagovať: „V tichosti by som sa odišiel ukľudniť.“
„A čo ja, ľudia v kaviarni?“ – tvrdí, že by ma tam nechal a bez poriadneho fightu by z toho vycúval.
Podľa mňa by ostal v šoku.😅
Nakoniec sa premôže: „Vieš čo, zaplatila by si mi škodu!“
„Super, a čo myslíš pod tou škodou?!“ Zas mi neodpovedá na otázku. Ejha, tak tu nám zlyháva mužsko-ženský princíp.
Trapas. Odpovedám za neho (#totobysanemalo): „Čiže kúpim ti starý telefón, a keďže si nezadefinoval aký, tak kľudne aj tlačítkový. #detailsmatter“
Nereaguje.
„A kto uhradí moju škodu – duševnú, čas atď?“
Tabu. Nakoniec sa ani nemal chuť pohádať. Zamietol môj záver a inú možnosť už nenavrhol. Ostalo to pri reči. #činybytochcelo
Nevadí, raz dáme poriadnu hádku. Nie v simulácii, ale naživo.
Možno by som to mala skúsiť s tým telefónom. Aspoň by.. ako by to podľa vás dopadlo?
Much love & God bless you.