Život si tvoríme sami. Ktokoľvek môže namietať — som ochotná sa s ním pohádať. Naše voľby nám vytvárajú presne taký život, aký dnes žijeme.
Zamýšľala som sa nedávno nad tým, ako veľmi sme „typmi osobnosti“. Pýtala som sa kamarátov, či sú takí, akí sú, pretože sa tak narodili… alebo si to vybrali. A jedna z nich hneď bez váhania vyhlásila: “Je to voľba.”
Zostala som v tichu. A uvažovala som: “Ak si vyberáme byť introvertmi, extrovertmi, či akýmikoľvek inými typmi osobnosti — čo na tom vlastne milujeme? Pred kým alebo čím sa v skutočnosti chránime?
Nie je to len pohodlná maska?”
⸻
Nebolo by jednoduchšie sa odosobniť… a len tak byť?
Byť bez role, bez masky, bez očakávaní?
Možno si hovoríme, že „sme sami sebou“. Možno. Ale čo ak len fungujeme z komfortnej zóny, a preto nám tá rola vyhovuje? Lebo v nej sme „v bezpečí“. V nej nás nik nesúdi. A ani my sami seba. Každý sa nachádza na istej úrovni vedomia a skrz ňu si môže povedať, že je v bezpečí. Vďaka aj tomu sa vnímame odlišne. A je to v poriadku.
⸻
Mám kamaráta, ktorého odhadujem na faktového, mierneho introverta. Ale v minulosti sa zapájal do výziev, ktoré boli ďaleko mimo komfort. Skúšal rôzne veci len preto, aby sa posmelil. Viem si predstaviť ten diskomfort, ktorý by som premenovala na nepodstatnú vec.
Predstav si len tak si ľahnúť na zem v nákupnom centre.
Alebo si vypýtať pusu na líce s fotkou od čo najviac ľudí.
To chce poriadnu dávku niečoho… čoho?
Odvahy? Hravosti? Sebaprijatia?
Nie, neurobil to preto, aby bol stredobodom. Možno to urobil preto, aby nebol obeťou vlastného limitu. Limity sú ‘svine’, ktoré nám bránia pohnúť sa v živote vpred.
⸻
Myslím, že náš mozog a spoločenská morálka nás dáva do pozície zastávať istú rolu v živote. Musíme byť „niekto“. Musíme sa „správať“. Veď čo povedia ľudia…
C. G. Jung by vedel rozprávať. O maskách ega. O tieňoch, ktoré nechceme vidieť. O tom, ako veľmi nás strach z neprijatia drží späť.
Ale čo ak by sme len konali tak, ako cítime?
Bez výčitiek. Bez sebakritiky. Čo ak by nás tá druhá strana za to tiež nesúdila? Nevysmievala sa, neodmietla, neoznačila za divných.
⸻
Verím, že nájdenie esencie života je cesta. Nie rýchla, nie pohodlná. Ale vedomá. Spočiatku začína prácou na sebe — vlastnou transformáciou. Buď počkáme na veľký životný pád, lebo väčšinou sa ľudia až vtedy preberajú alebo môžeme začať ihneď.
Nie pre niekoho iného, ale pre hlbšie pochopenie toho, kto som. Pretože čím viac som prítomná, tým viac cítim.
Seba. Aj druhých. A keď to zvládneme, keď zložíme masky, keď nám prestane záležať na tom, kto nás schváli…
…možno sa nám podarí ochutnať tú pravú sladkosť života.
A nie len občas, ale v každom jednom momente.
⸻
Otázka pre teba:
Akú rolu dnes hráš… a kto by si bol/a bez nej?