“Nepämatám sa ako to bolo, keď som bol dieťa. Neviem, možno som to vytesnil..” – spomenie medzi rečou kamarát.
“Hm, smie to tak byť. No si asi v polke života. Kedy naberieš odvahu pozrieť sa na to? Máš výhodu. Žijú ti obaja rodičia. Môžeš ich vyspovedať, ak si sa rozhodol nepamätať sa. “ – ponúkam mu možnosť nazrieť do tajomstva vlastného života.
“Rátaj s tým, že sa môžu uvoľniť emócie. Nemusí to byť príjemne, no určite to zvládneš a posunieš sa v živote o krôčik ďalej. Môžeš to riešiť aj bez nich. Sú na to rôzne metódy. Aj ja som svoj toxický vzťah vyriešila bez druhej strany. Vždy je možnosť, no nevybrať si zmenu, je tiež jedna z možnosti.” – rozrosprávam sa a vnímam ako moje vyrieknuté slová valcujú jeho mozog.
S chlapmi to je oveľa jednoduchšie ako so ženami. Oni majú dve kontrolky, ktoré vyhodnotia naše slová.
- zamyslí sa a niečo s tým urobí
- blbosť, vypustí
Ak sa muž rozhodne pre 1., ide a hľadá riešenie.
U žien to je komplikovanejšie. Najprv nájdu všetky dôvody preto, ako sa to nedá. Pod rúškom tajnosti sa často hanbia otvoriť sa a nahlas vyrieknuť ako to v živote naozaj majú. Je to však prvý krok k oslobodeniu sa z vlastných potláčaných slepých miest uložených v mysli i v tele.
Otvoriť sa a naučiť sa nanovo cítiť nie je nemožné. Netvrdím, že je to prechádzka ružovou záhradou. No keď sa raz rozhodneme vykročiť tou cestou (aj keď sa občas zdá ako nekonečná), ukľudní sa množstvo veci v živote. Emócie nás nevznietia, reakcie utíchnuť, postupne prejdeme do dovolenia a život budeme vnímať z inej perspektívy.
Bude pokojnejší.
