Plán zadefinovaný, cieľ jasne nastavený. Ideš na plné obrátky už štyri mesiace. Vyzerá to sľubne a bám. Ako darček od života dostaneš stopku. Zlomok sekundy ti určí nasledujúce dlhé, nekonečne teplé dni. Najprv tomu neveríš, no potom…
Všetky stavy doľahnú. Kríza sa zviditeľní takmer okamžite. V cieli si takúto štatisticky nepredpokladateľný milník zaznačený nemal – zlomenina priehlavkovej kosti, ktorú som darovala malíčku na nohe. Ono sa to nezdá, a nikdy by som nepovedala, akú dôležitú rolu hrá tento malý, nenápadný prst ma nohe. Raz ma už zastavil. Teraz sme sa na nohy posunuli trocha vyššie. Paralyzoval ma.
Na urgent som prišla po týždni, kedy mi kamoška poskytla oporu. Do týždňa som ignorovala všetky návrhy, lebo veď predsa mne sa to nemôže stať. Vysedávať u lekárov nie je náplňou mojej spoločenskej aktivity. No predsa, 3,5hodiny som si počkala na dlahu. Keď ma poslali na kontrolné RTG, prihovorila som sa chalanovi, ktorý si išiel odfotiť moje kostičky už druhý krát.
“Počúvajte, vy ste mi asi prvý röntgen urobili zle.” – pozeral na mňa a hľadal pointu, prečo spochybňujem jeho prácu.
“Prečo si to myslíte?” – pýta sa ma ešte stále nie v najlepšej nálade. Nedochádza mu, že v tejto mizernej situácii som objavila poslednú energiu, ktorú som ochotná vynaložiť na vtipkovanie predtým, ako sa úplne zložím.
“No lebo ju mám zlomenú, a o štyri týždne mám naplánovanú dovolenku na jachte.” (Táto dovolenka bol môj sen…predstavte si zvuk starého Windowsu, ktorý práve vypínate) Konečne sa prvý krát pousmial.
“Jaj, (konečne mu došlo) no ja na vašom mieste idem, a aj do mora by som skočil!” Trocha uvoľnil aj vo mne zatiaľ potláčané napätie.
Domov som odskákala s barlami na jednej nohe. Človek veľa pochopí o sebe. Má na to množstvo hodín, no najprv má chuť kričať, plakať, nadávať. Je to fajn. Hrať sa na silnú, keď mental breakdown neustále vyklopkáva na dvere, nemá význam. A tak sa mi začal život po novom. Silný extrovert prestal v tom teple rozťahovať závesy. Vonkajší svet ma prestal zaujímať. Netušila som ako si budem 24 hodín denne odratávať. Pár krát som sa poriadne rozplakala.
Faktom je, že keď človek žije sám a ochorie, práve vtedy pocíti svoju slabosť. Totálne. Prišli tipy zvonka od kamošiek: “Podlož si nohu stoličkou, keď potrebuješ stáť. Potraviny si vieš objednávať domov. Som nablízku, potrebuješ niečo?” Padlo to vhod. Stále keď ochoriem, mám okno. Nespomeniem si na nič, čo by mi pomohlo. Prosíkať sa ľudom nevládzem. Buď sa na mňa prirodzene naladia alebo bojujem sama. …Heh tá empatia…
Dni ubiehali pomaly. Moje ciele si začali hľadať nové termíny. Frustrácia, padnutá dovolenka a po desiatich dňoch dlahy, noha obmotaná sadrou na ďalšie štyri týždne ma utĺmili úplne. Ľudia si žili a ja som žila ako keby v strede ničoho.
Od konca júla mám priemerný počet krokov na deň 1500. Lekári mi okrem RTG (už si nahováram, že som osvietená) a včeliciek na riedenie krvi žiaden tip na zlepšenie neponúkli. Vraveli len, že tie kroky onedlho dobehnem. O mineráloch a podobných doplnok stravy sa nevyjadrili. A tak mi môj chatgpt zanalyzoval produkty, ktoré som mala doma. Za jednu vec sa ozaj milujem (je ich viac samozrejme), telo si tie doplnky intuitívne vyberá predčasne. 90%, čo som mala doma a užívala, malo byť prospešné pre moje telo.
Urýchliť mi to hojenie zlomeniny neurýchlilo. Kosť nie je mäkké tkanivo. Regeneruje sa dlhšie. Niektoré veci proste urýchliť nedokážeme. Príroda naplánovala tehotenstvo na deväť mesiacov. Ani chatgpt, ani novodobá dvadsať sekundová doba (reels) ani nič iné to neurýchli. Zlomenina sa hojí šesť týždňov. Neverila som. Verila som vo svoju superschopnosť, ktorá zlyhala. K lekárovi som šla bez akýchkoľvek očakávaní s pokorou. Aj keď nádej umiera posledná a vo vaku som si niesla druhú topánku ´čo ak predsa..´
Odkaz? Myslím si, že som mala spomaliť. Telo si síce mohlo vybrať aj jemnejšie metódu, kto vie, možno som signály pred zlomeninou ignorovala. (#psychosomatika)
A kým si ľudia užívali život vo svojom zabehnutom rytme, ja som sa ukľudnila.
Kedysi som mala spomaliť po duševnej stránke, keď som utekala pred samotou. Teraz si ma univerzum otestovalo, či som to ozaj pochopila, no skrz fyzickú stránku.
Verím, že september ma povedie niekam, kde je more, pokoj, kľud a stále teplo. Celkom som si na to zvykla. Ak máš chuť sa v mieri pridať, “žena, čo (do)behala s vlkmi” by s tebou ten pokoj rada zdieľala
Trocha drámy nikdy neuškodí.