Posledné dni sa znova otvára téma, že sociálne siete boli navrhované tak, aby si si ich nevedel prestať otvárať. Aby si scrolloval. Aby si čakal na notifikáciu. Aby si dostal malú dávku dopamínu. A keď sa spomenie meno ako Mark Zuckerberg a platforma ako Facebook, v ľuďoch to vyvolá hnev.
„Ako to mohli urobiť?“
„Ako mohli vedieť, že to bude mať psychologické dôsledky?“
„Aký charakter musí mať človek, ktorý vytvorí takýto systém?“
A tu prichádza moment, kde sa to prestáva týkať ich. A začína sa to týkať nás.
Naozaj nás šokuje, že niekto vytvoril systém založený na závislosti? Alebo nás šokuje to, že v tom zrazu spoznávame samých seba?
Princíp je jednoduchý:
* Viem, že niečo má tienistú stránku.
* Viem, že to môže mať negatívny dopad.
* A napriek tomu to prezentujem ako skvelé.
ALE prečo? Lebo z toho niečo mám. Kruté, neľudské, no vyrobí to mnoho peňazí, zmanipuluje masu ľudí, riadenie sa stane jednoduchším.
Môžeme tu zaradiť kľudne aj školský systém, následne prácu v korporátoch, ekonomiku, sociálne siete čokoľvek iné…Systém sa nikdy netvorí náhodne. Je to mechanizmus. Vzniká vtedy, keď sa niečo opakuje a začne to fungovať automaticky.
Koľkokrát:
* Dávame pozornosť našej prázdnote otvorením mobilu skrz dopamín, až kým nepocítime úľavu? (príklad osobného systému)
* Hráme nedostupnosť, aby vznikla túžba? Udržiavame niekoho v neistote, lebo nám to dáva moc?(príklad vzťahového systému)
A potom to nazveme „iskra“. „Chémia“. „Moderné randenie“. Nie je to náhodou len jemnejšia verzia algoritmu?
Vytvor napätie.STOP.Daj odmenu.STOP.Zober ju.STOP.Opakuj.
PS: Nikdy nie je nič zadarmo.
No napriek tomu sa deje to isté: „Čo kritizujeme na platformách, robíme v medziľudských vzťahoch.“
A teraz úprimne – pravda, je to o nich, alebo o nás?
Závislosť na uznaní je spoločensky prijateľná. A dokonca obdivovaná.
* Koľkokrát niečo predávame, hoci vieme, že realita je menej lesklá než marketing?
* Koľkokrát si budujeme imidž, ktorý je o 20 % väčší než naša pravda?
Nie preto, že sme zlí. Ale preto, že chceme patriť. Byť videní. Byť dosť.
A tak vytvárame mikrosystémy ilúzie.
Presne tie, ktoré potom kritizujeme na globálnej úrovni.
Každý z nás má v sebe malého tvorcu závislosti. Ak keď nie sme miliardári z technologických firiem, no každý z nás:
* Vie vytvoriť emocionálnu závislosť
* Vie manipulovať obrazom o sebe
* Vie zvoliť pohodlie namiesto integrity
Otázka nie je, či to robíme. Otázka je, či si to priznáme. A tu začína mindfulness v surovej schopnosti povedať si:
* Tu sa nehrám fér.
* Tu viem, že to nie je pravda.
* Tu ospevujem niečo, čo má temnú stránku.
To chce odvahu. Možno problém nie je, že niekto vytvoril návykový systém. Možno problém je, že:
závislosť je pre nás pohodlnejšia než zodpovednosť.
Je jednoduchšie scrollovať než cítiť prázdno.
Je jednoduchšie manipulovať než riskovať odmietnutie.
Je jednoduchšie hrať úspech než priznať neistotu.
A tak systém funguje. Pretože ho žijeme.
Ak chceme zmeniť svet, nezačína to odinštalovaním aplikácie.
Začína to otázkou:
Kde vo svojom živote vytváram malý systém závislosti?
Kde viem… a napriek tomu pokračujem?
Nie z viny. Ale zo zrelosti. Pretože skutočná sloboda neprichádza vtedy, keď ukážeme prstom.
Prichádza vtedy, keď si dovolíme prestať klamať sami seba.