Mám kamaráta viac ako dvadsať rokov. Dlho som si neuvedomovala dar, ktorý mu bol zrejme vnúknutý už v detstve. A možno je to len zručnosť, ktorú si časom a skúsenosťami vycibril a teraz ju odovzdáva svojim deťom. Minule som bola s nimi na prechádzke. Vznikol šum medzi jeho malou dcérou a ním – pochytili sa na niečom. Nevstupovala som do toho, len som sledovala. On sa nenechal odbiť tým, že sa jeho dcéra urazila. Bol tam plne prítomný, až kým sa neuzmierili.
Rodičia často postavia deti do kúta, alebo im dajú „vyžrať“ tichom. Deti mnohokrát ani netušia, prečo sú v tom kúte, napriek tomu, že ich rodičia otázkujú, či vedia, prečo tam sú.
Raz sa so mnou moja mama nerozprávala asi dva týždne. Mohla som byť možno druháčka či tretiačka na základnej škole. Prisahám vám, že do dnešného dňa netuším, za čo to bolo. No do pamäti sa mi vryla emócia smútku, zlyhania a odmietnutia od pre mňa najbližšej osoby – mamy. Nakoniec za mnou prišiel otec a poprosil ma, aby som sa šla mame ospravedlniť. Ako malé dieťa s hrčkou v hrdle som vyslovila „prepáč“, rozplakala sa a po dlhých dvoch týždňoch padla do jej náručia. Ospravedlniť sa dospelému ako dieťa, ktoré koná v súlade s tým, čo vidí doma, sa mi nezdá zmysluplné. Deti si osvojujú (ne)komunikáciu, ktorú si prenášajú do vlastných vzťahov.
Vráťme sa k môjmu kamarátovi. Kým on riešil spor s najmladšou dcérou (7 rokov), jeho staršia (8 rokov) ku mne podišla s nárekom, že ju otlačila jedna topánka.
„Popros brata (13 rokov), nech si ťa vyhodí na chrbát a odnesie k autu.“ – oči jej zažiarili a cesta k autu s boľavou nohou sa javila ako reálna. Jej brat jej láskavo pomohol. Vyhodil si ju na chrbát a spolu s množstvom smiechu ju zaniesol k autu. Otec ho stále viedol k tomu, aby bol k dievčatám láskavý a nápomocný.
Celkom intenzívne vnímam chlapcov a mužov vo svojom okolí. Sledujem ich činy, slov majú až až. Vyrieknuté slová však často nie sú podložené činmi, a práve tu nastáva kameň úrazu.
Môj ďalší kamarát (slobodný, bezdentný) si neustále zamieňa slová milý a láskavý.
„Ja som k ženám stále milý.“ – hovorí, a ja sa na neho pozerám pohľadom, ktorý sa mu nepáči.
„A čo!! Snáď nie som? Veď minule som ..“ – zastavím ho a čakám, kým ma pustí k slovu.
„Nebuď milý, buď láskavý.“ – vyrieknem s úsmevom na tvári.
„Veď to je skoro to isté.“ – zaškerí sa.
„Veď to, že len skoro. Vieš, ak sa ma nejaká kamoška bude na teba pýtať, poviem jej o tebe to, ako sa správaš ku mne. A je to úplne jedno v akom vzťahu sme teraz.“
„A chceš mi povedať, že sa k tebe nesprávam dobre?“ – snaží sa oponovať.
„To netvrdím, no je rozdiel v tom, či si len milý alebo láskavý. A ak chceš tvoriť vzťah so ženou, byť milým ti nestačí.“
Kamarát s deťmi ženy neuráža, vždy im jemne a opatrne odpovedá na otázky, je voči nim úctivý v komunikácii. Nie je slaboch, tento akt ho tak nedefinuje. Je to rešpekt voči druhému pohlaviu. Možno aj preto je šťastne ženatý už trinásť rokov.
Milý človek je príjemný.
Láskavý človek je dobrý a koná dobro.
Príklad na lepšie uchopenie významu slov:
„Je to milý človek.“ → Je príjemný, slušný, usmieva sa.
„Napísal mi milý odkaz.“ → Bol to pekný, možno krátky a zdvorilý prejav.
„Bol ku mne veľmi láskavý.“ → Pomohol mi, podporil ma, prejavil úprimnú starostlivosť.
„Láskavé slová“ → súcitné, nežné, povzbudivé slová.
