Systém je zložitá mozaika vzájomne prepojených štruktúr, kde každý dielik – od zákonov a ekonomických pravidiel až po kultúrne zvyky – určuje, ako spoločnosť funguje a kto v nej drží moc. V tomto obraze nie je ani postavenie ženy dané jedným nemenným pravidlom, ale je výsledkom drobných vplyvov: od výchovy v rodine cez nastavenie pracovného trhu až po mediálne obrazy. Ak chceme tento stav zmeniť, nemusíme rozbíjať celý kameň, ale musíme začať trpezlivo vymieňať jednotlivé dieliky mozaiky za spravodlivejšie.
Žijeme v systéme, ktorý nám odjakživa nastavuje zrkadlo, v ktorom máloktorá z nás vidí samu seba. Sme tie, ktoré majú v realite neustále nižší plat, ešte stále mizernú rovnosť a na pleciach nesú všetku „ženskú prácu“ – rodinu, deti a neviditeľnú emocionálnu zodpovednosť.
Niekde po ceste sa však stalo niečo zvláštne.
Koniec 19. a začiatok 20. Storočia sa masívne začalo hovoriť o feminizme. Hnutie feministiek bolo finančne podporované aj skrz rôzne „organizácie“, no tie so skutočnou ženskou energiou nemali nič spoločné. Kým ženy preberali mužské role, aby prežili, muži sa začali učiť jemnosti. A to nie je náhoda, ale program.
Akoby nás niekto naprogramoval na výmenu identít namiesto ich harmonizácie. Ale skutočná celistvosť nespočíva v tom, že jedna strana dominuje.
Celistvosť je v rovnováhe: keď sa muž naučí chápať svet emócií a žena ovládne svet logiky bez toho, aby stratila svoju podstatu.
Pasca menom „I am enough“
Všade narážame na motivačné citáty o tom, ako sme „dosť“. Ale ruku na srdce – cítime to tak vnútri? Často je to len maska ega, tragikomická snaha presvedčiť okolie, zatiaľ čo vnútri o sebe poriadne pochybujeme. Prečo si chlapi túto otázku nie len že nekladú, ale ich to ani nenapadne sa takto nálepkovať?
Pokiaľ nepoznáme dostatočne dobre svoje vnútro, nevieme svoje myšlienky interpretovať vonkajšiemu svetu tak, aby nás pochopilo.
A to je alfa omega. Nepochopená žena nepôsobí dôveryhodne. Ak sa žena chce presadiť v systéme, ktorý je nastavený skôr mužským spôsobom komunikácie, potrebuje vedieť veľmi presne „pomenovať“ svoje potreby a ciele. Ak ich nevie sformulovať, systém ju ľahko odsunie nabok.
Pracovný trh je fascinujúce zrkadlo: Muž improvizuje, žena analyzuje riziká. Pri hľadaní práce často vidíme, že kým mužovi stačí odvaha, žena potrebuje istotu 110 % zručností. A ‚I am enough‘? To je len úprimný pokus presvedčiť samy seba, že v systéme, ktorý nás neustále núti porovnávať sa, máme hodnotu aj bez dokonalosti.
Od súťaže k inšpirácii: Kedy ste naposledy povedali „Wow“?
Porovnávanie nás brzdí. Kopírujeme si navzájom životy, súťažíme a v tom pnutí úplne zabúdame na vlastný príbeh, ktorý sme si sem prišli odžiť.
Pamätáte si, kedy vás naposledy inšpirovala iná žena? Kedy ste si namiesto závisti povedali: „Fíha, ona je fakt cool, to vyskúšam aj ja!“?
Inšpirácia je semiačko kreativity. Posilňuje našu intuíciu a dáva nám odvahu byť samými sebou. Skutočne silná žena vás neponíži, ale utvrdí v tom, že ste „dosť“ presne také, aké ste – aj s vašou „mini depresiou“ alebo pochybnosťami. Pochybnosť totiž nie je slabosť. Je to znak rastu. Ľudia, ktorí robia zbytočné veci, o sebe nepochybujú nikdy.
Hra na moc a ukradnuté identity
Prečo majú ženy v mocenských pozíciách občas potrebu ponižovať tie „nižšie“? Hovorí sa tomu aj „syndróm kráľovnej včely“ (Queen Bee Syndrome). Zaujímavé je, že nejde o vrodenú vlastnosť žien, ale o systémovú reakciu na prostredie, ktoré je nastavené tak, že v ňom „pre ženy nie je dosť miesta“.
Kde sa vzala táto túžba súperiť? Historicky sme predsa boli tie, ktoré udržiavali oheň, sedeli v kruhu (nie „nad sebou“) a tvorili komunity. Túžba súperiť nie je v nás vrodená, nie je súčasťou našej DNA. Je to naučená stratégia prežitia v systéme, ktorý je postavený ako pyramída – áno, v podstate parádny MLM – kde je hodnota človeka definovaná výkonom, rýchlosťou a merateľnými výsledkami. Naproti tomu, to naše prirodzené ‚ohnisko‘ a sedenie v kruhu si vyžaduje úplne iný prístup: čas, počúvanie, pocity a budovanie dôvery. To sa však v tabuľkách nedá merať, a preto sa v korporátnej či politickej rýchlosti takýto prístup javí ako ‚strata času‘.
Keď sa ženy stretnú v kruhu a začnú si úprimne vymieňať skúsenosti, zistia veľa vecí, ktoré systém radšej drží pod pokrievkou (napr. kto zarába viac, kto je šikanovaný, aké sú skutočné podmienky v práci). Systém sa tomu bráni. Vedomie vlastnej sily v komunitách je hrozbou pre hierarchiu. No odvaha byť „v kruhu“ namiesto „v rade na úspech“ je to, čo pomaly mení mozaiku celého spoločenského systému.
Ak sa k vám iná žena správa povýšenecky, spomeňte si na Jaroslava Dušeka:
„Nezabúdaj, ona tak rozpráva sama so sebou.“
Keď cítim tlak a súťaživosť napríklad vo vzťahoch (áno, ešte aj v mojom veku sa to deje #unfortunately a téma vzťahov je nevyčerpateľná studňa, ktorú ľudia milujú, aj keď sa k tomu často nepriznajú), ustúpim o krok späť. Sledujem to vlnenie a tlak, ktorý chlap okamžite vycíti. S pomyselným popcornom v ruke sledujem ten kŕčovitý ženský tanec ega. Lebo pravda je taká:
Dobré telo môže vyhrať bitku, ale prázdna duša nikdy nevyhrá vojnu.(Syndróm prázdnej duše)
Keď ten lov skončí, čo zostane? Len ďalšia trofej na stene a pocit, že sme opäť raz stratili kus svojej ženskej sily v zbytočnej súťaži.
Systém, ktorý trestá „neposlušné“
Systém nás často odmeňuje za to, že sme „princezné“ – predvídateľné, poslušné, tiché, bezemočné stroje, ktoré nerobia chyby. Systém, ktorý je nastavený ako pyramída, potrebuje, aby jeho dieliky zapadali presne tam, kde majú. Akonáhle však žena prejaví autenticitu alebo sa ohradí proti autorite, prichádza trest. Práve tá žena vnáša do systému chaotický element. Pre systém je táto nepredvídateľnosť hrozbou, preto ju trestá izoláciou, zosmiešňovaním alebo nálepkami typu „hysterická“ či „náročná“.
Ako z toho von?
Autenticita je v tomto systéme najvyššou formou rebelie. Nemusíme hneď búrať systém, stačí, že začneme meniť hranice. Keď sa ohradíme proti neférovosti, prelomíme ilúziu, že „musíme byť ticho“. Sama sa proti systému neobrániš, ale v „kruhu“ iných autentických žien sa sila trestu rozptýli. Často platí, že ak ťa systém trestá, znamená to, že robíš niečo skutočne dôležité. Trest je v tomto prípade nie známkou tvojho zlyhania, ale známkou tvojej autenticity.
Môj odkaz pre nás všetky je jasný: Vráťme sa k svojej autentickosti a intuícii. Je to naša najväčšia zbraň, ktorú nám nikto nemôže vziať, pokiaľ mu to nedovolíme. Prestaňme si kradnúť identity a kopírovať cudzie životy. Budujme komunity, nie bojiská.
Sme dosť. Nie preto, že to píšu na Instagrame, ale preto, že náš vlastný príbeh má hodnotu len vtedy, keď ho píšeme my samy – s rešpektom k sebe aj k ženám okolo nás. Prestaňme si kradnúť identity a začnime si opäť kryť chrbát. Lebo svet nepotrebuje viac kópií vytvorených programom. Svet potrebuje ženy, ktoré sa neboja byť samy sebou – autentické, hlboké, a konečne slobodné od zbytočného súťaženia.
PS: Ak inšpiruješ aspoň jednu ženu, je možnosť, že spustíš vlnu, na ktorú sa namotá mnoho iných žien.
Mantra pre tento blog: “Som najlepšia verzia samej seba.”