Všetko bolo fajn. Ruka hore naznačovala príjemný priebeh večera. Spomienky sa kopili na štyridsaťročnom harddisku priamo úmerne hladine nálady dopĺňanej najpredávanejšou a dostupnou drogou – „alkoholom“. Je to, akoby sa vo mne po dúškoch uvoľňovali malé skrutky napätia. Najprv len úsmev, potom ľahší krok a zrazu má aj gravitácia pocit, že to netreba preháňať. Také príjemné, pomalé rozviazanie uzlov. Myslím, že tento pocit je mnohým známy.
No a potom slnko vyjde na druhý deň a pocit ťažoby na nás doľahne. Šťastní sú tí, ktorí sa nenechajú oklamať predošlým večerom a infúziu do krvi včas vytiahnu. Komu sa to nepodarí, prepadá sa do postele, ktorá je často jediným útočiskom pred bolesťou či diskomfortom, ktoré nám telo servíruje v plnej kráse.
Bezmocnosť je v prevahe. Mozog sa snaží naplánovať a pripraviť sa na každý jeden pohyb. Je to náročné. Formy, ako sa z toho dostať, sú individuálne pre každého. Na zliepanie zážitkov nie je čas, aj keď sa postupne dostavujú. Mozog ich však nemá čas ani chuť spracovať.
Ľahám do vane, ktorá je naplnená horúcou priezračnou tekutinou, obohatenou kvapkami levanduľovej esencie, nejakým mentolom a jedlou sódou. Telo sa ponorí do horúcej vody, kým hlava premýšľa, či sa ponorí tiež. Z veľkého bojlera začne kvapkať pravidelným rytmom kvapka po kvapke. Sledujem jej dokonalý tvar. Najprv mi kvapne na priehlavok, pretože to tak chcem. Studená voda mi dovolí cítiť niečo iné, čo mi ponúka telo. Nakoniec sa kvapke uhnem a ona sa začne odrážať od steny vane. Sústreďujem sa na pravidelný rytmus, ktorý vypína okolité ruchy.
Ruka sa svojvoľne natiahne k schyteným vlasom a pomalým pohybom rozhodne padnúť nepravidelne schytené pramene na ramená a ja sa ponáram pod vodu. Okolitý hluk na chvíľu pohltí podmorský svet plastovej vane. Je mi tak fajn.
Pohľad mi ostane visieť na veľkom bojleri. Na mikrosekundu mi príde myšlienka, že ak by sa bojler uvoľnil, je po mne a po mojej bolesti. Poviem si: prestaň. Komu toto patrí? Kto už nemá chuť žiť a cítiť bolesť? Komu by som chýbala? Zíde z očí, zíde z mysle.
Ďalšie myšlienky smerujú k ľuďom, ktorí trpia dlhodobo. Nečudujem sa, že to často chcú vzdať. Chápem ich úplne dokonale. Mama mi povedala, že sa na to dá zvyknúť. Neviem, či by to bola tá cesta, ktorú by som si vybrala.
Prsty na rukách začínajú byť ‚premoknuté‘. Voda vsiakla do tela. Idem vymyslieť plán, ako sa dostanem z vane. Nevládzem, niečo vo mne je tentoraz silnejšie. Ešte chvíľu si poležím. Po pár minútach naberiem silu a vystúpim z vane. Bezmocnosť ma stále drží v plnej hrsti.
Príjemne vyhriata mám chuť túliť sa ako malé dieťa, ktoré má jediné želanie: byť fit. Na digitálny dotyk zabúdam. Telefón sa ocitá kdekoľvek mimo mňa. Preferujem dotyk skutočný, ľudský, s teplotou 37,5. Mnoho ľudí zabúda, že dotyk lieči. Ja si ho vypýtam a môj stav sa začína zlepšovať. Po istej chvíli sa mi objaví úsmev na tvári a ja viem, že som späť. Ten moment je najvýznamnejším momentom dňa. A ja sa neviem dočkať nasledujúceho rána.
V decembri si často všímam, ako rýchlo sa zdvíhajú poháre a ako ľahko človek stratí svoje vlastné tempo. A tak si do svojich myšlienok zapisujem jemné pripomenutie — piť pomaly, aby sa radosť stihla rozvinúť, nie roztratiť. Chcem, aby každý dúšok bol len tichým sprievodcom, nie režisérom večera. Aby sviatočné dni zostali presne také, ako po nich túžim — ľahké, teplé a s pohodovým ránom, ktoré neľutuje včerajšok.
Much Love & God Bless you
#CítimSaFajn #PomalyADôsledne #TichýSprievodca #RadosťZMomentu #DotykLieči