Dnes som ostala sama prekvapená. Pridala som na Facebook príbeh s dievčatami, ktorým trčali zadky. A zrazu – bum. Zásah, aký som dlho nevidela. Ľudia, o ktorých som ani netušila, že ich ešte mám medzi priateľmi, sa začali objavovať v štatistikách. Mená z minulosti. Tváre, ktoré roky mlčali. O pár hodín neskôr som pridala niečo o novom projekte (P.U.S.Ť.), ktorý sme spustili so Sandrou. Ticho. Dosah prudko klesol. Reakcie skoro žiadne.
A tak som sa zamyslela. Sú ľudia naozaj takí lacní? Naozaj ich zaujme viac zadok ako myšlienka, tvorba alebo niečo, čo môže niekomu zmeniť život? Možno áno. Ale možno je za tým niečo ešte hlbšie. Možno sociálne siete len nastavujú zrkadlo tomu, ako fungujeme. Zastavíme sa pri tom, čo je jednoduché. Pri tom, čo nás okamžite zasiahne. A prehliadame veci, ktoré si vyžadujú trochu viac pozornosti.
Potom mi napadla jedna otázka. Čo keby každý z nás mal na sociálnych sieťach iba jedného followera? Seba. Nikto iný. Žiadne lajky. Žiadne srdiečka. Žiadne čísla. Žiadne štatistiky. Len ty. Páčil by sa ti obsah, ktorý zverejňuješ? Inšpiroval by ťa? Zaujímal by ťa? Alebo by si zistil, že veľká časť toho, čo robíš, je vlastne volanie po pozornosti?
Od detstva nás učili pozerať sa mimo seba. Škola nám dávala známky. Diplom za výkon. Potvrdenie, že sme dobrí. Neskôr prišla práca. Hodnotenia. Pochvaly. Kritika. A dnes máme sociálne siete. Ďalší systém, ktorý nám meria hodnotu cez čísla. Koľko ľudí videlo. Koľko reagovalo. Koľko ocenilo. A tak si postupne zvykáme veriť, že naša hodnota prichádza zvonku. Že musíme dostať ďalšie vysvedčenie. Ďalší diplom. Ďalší lajk.
Lenže život funguje inak. Keď sa ti niečo nedarí, ľudia si to všimnú okamžite. Keď niečo rozbiehaš, často sa tvária, akoby ani nevedeli, že existuješ. A práve vtedy mnohí skončia. Nie preto, že ich sen nestál za to. Ale preto, že nedostali potlesk, na ktorý ich celý život pripravovali.
Možno najväčšia pasca nie je nedostatok podpory. Možno je ňou závislosť od podpory. Preto si dnes čoraz viac vážim ľudí, ktorí dokážu povedať jednoduchú vetu: „Hľadám seba.“ Bez masiek. Bez póz. Bez predstierania, že majú všetko vyriešené. Pretože nájsť seba nie je slabosť. Je to jedno z najdôležitejších poslaní, aké v tomto živote máme.
A možno práve v deň, keď prestaneš hľadať potvrdenie vo svete, začneš konečne počuť vlastný hlas.
Otázka na záver:
Ak by si bol jediným followerom svojho života, páčilo by sa ti to, čo každý deň zverejňuješ svetu?
Much Love & God Bless you