Posledné dni sa znova otvára téma, že sociálne siete boli navrhované tak, aby si si ich nevedel prestať otvárať. Aby si scrolloval. Aby si čakal na notifikáciu. Aby si dostal…
Pravda, je cenovka na našich snoch niekedy príliš vysoká pre ľudí, ktorí sa boja kráčať v našich stopách, či popri nás?
Spomínam si na svoje prvé drahé botasky. Písal sa rok 1999. Bola som ôsmačkou na základnej škole a tvrdohlavo som si išla za svojim snom pubertiačky. Značkové botasky, pravé ADIDASKY. Cieľ bol jasný. Pamätám si ich do detailu. Počet žiakov v triede, ktorí niečo také mali: 1. Stáli 2780 korún – v čase keď to pre niekoho znamenalo štvrtinu mesačného prežitia. Sestra mi vtedy povedala to osudné slovo: „Too much“. Vraj je to príliš drahé na to, aby som sa v nich len tak prechádzala po ulici. „Nebudeš sa báť, že ti ich niekto ukradne?“ normálne mi tú otázku položila. „Jasné bojím sa, vyzujú ma a utečú s nimi!“ podpichovačne som ju odbila.
Ona totiž nevedela to, čo som vedela ja.
Ja som sa v nich neprechádzala. Ja som v nich dobýjala svet, ktorý mi nerozumel.
Zatiaľ čo ostatní splývali v bezpečnej anonymite „číny“, ja som konečne vyčnievala. A áno, bolo to nepohodlné – pre nich. Pretože vidieť pubertiačku, ktorá si sama našporí z rôznych zdrojov na svoj štýl a odmieta sa ospravedlňovať za to, že chce viac než priemer, je pre svet provokácia.
Niekedy totiž nie sú tie topánky „too much“. Niekedy je to len okolie, ktoré je „príliš málo“. Tie botasky mi nedávali len pocit, že som cool. Dávali mi pocit, že moje nohy vedia presne, kam idú, aj keď tam ešte nikto iný nebol.
Bol to môj prvý kurz sebahodnoty, o ktorom som ani netušila.
Boli drahé? Možno.
Provokatívne? Určite.
Zaslúžené? Do posledného haliera.
Priznajme si to.
Žijeme vo svete, ktorý od nás chce, aby sme boli autentickí, ale len do momentu, kým tá autenticita nezačne niekoho vyvádzať z miery. Akonáhle začneme hovoriť pravdu bez filtra, zrazu sme pre nich „príliš úprimní“.
Akonáhle si budujeme vlastné kráľovstvo, namiesto toho, aby sme čakali na princa/princeznú, sme „príliš ambiciózní“.
No len zabúdame na jedno, čo je viac než isté.
Vzťah, ktorý máme sami so sebou, je ten najdlhší a najdôležitejší román, aký kedy napíšeme.
A ak sa niekto nedokáže naladiť na našu frekvenciu, nie je to preto, že by sme hrali falošne. Možno len ich rádio nie je stavané na taký silný signál.
Moje zistenie, ktoré si nesiem v každom kroku:
Pád nie je koniec: Každá moja jazva je dôkazom, že som prežila. Pád je len príprava na silnejší návrat.
Nezmenšujme sa: Ak je miestnosť, v ktorej sme, príliš malá pre naše sny, postavme si vlastnú. S väčšími oknami a pevnejšími základmi.
Svetlo je v nás: Nepotrebujem dav, aby sme sa cítili doma. Na konci tmy si každý z nás dokáže nájsť vlastnú iskru sám.
Naozaj sa chceme zmenšovať, aby sme sa zmestili do cudzieho vrecka?
Alebo radšej prijmeme tú samotu na vrchole s vedomím, že tam hore je aspoň lepší výhľad?
Možno raj nie je miesto, kam sa dostaneme, ale svetlo, ktoré si zažneme sami, keď nám všetci ostatní zhasnú.
Much Love & God Bless you…
Vymazala som si svet z mobilu. A zistila som, že svet si ma vôbec nevšimol. Pokračoval ďalej — bez jedinej pauzy. Január 2026: mesiac, kedy som prestala scrollovať a piť…
Všetko bolo fajn. Ruka hore naznačovala príjemný priebeh večera. Spomienky sa kopili na štyridsaťročnom harddisku priamo úmerne hladine nálady dopĺňanej najpredávanejšou a dostupnou drogou – „alkoholom“. Je to, akoby sa…
Vieš, že tvoj mozog si najlepšie pamätá to, čo počuje ako prvé a ako posledné? Toto sa volá primacy & recency efekt. A keď ho raz pochopíš, začneš ho vidieť…
„Zastavil si sa už niekedy a uvedomil si, že zvládaš situácie, ktoré by ťa kedysi zlomili?“ Ten moment, keď reaguješ inak, pokojnejšie, múdrejšie… a v tichosti si povieš: „Niečo sa…
Viete, čo je naozajstná skúška nervov? Nie rozchod. Nie daňové priznanie. Nie pojašené deti. Ale záchod, ktorý vám nenápadne tečie celý rok. Najprv som si hovorila — veď to len…
