Nikdy by som nepovedala, že sa ma niečo také dotkne. Vždy som bola tá, čo všetko zvládne – práca, povinnosti, starostlivosť o všetko a všetkých. Až do polovice leta, keď som si zlomila nenápadnú kostičku na priehlavku nohy a do daru od traumatológie som dostala parádnu sádru.
Na prvý pohľad „len“ úraz, ktorý som si odmietla pripustiť. No v skutočnosti to bol spúšťač, ktorý som si vôbec neuvedomila. Namiesto toho, aby som si dovolila skutočný oddych, vypla a dala sa vypísať, som pokračovala ďalej. Za pätnásť rokov som si dovolila vypísať sa iba raz. Veď na home office to zvládnem aj s jednou funkčnou nohou. Nedovolila som si to hlavne kvôli financiám – firma, kde pracujem, už dávno takýto benefit nepokúka, kde by mi platili aspoň týždeň 100% platu počas práceneschopnosti, ako je to v iných krajinách či firmách. Otriasla som sa, zatla som zuby a fungovala ďalej. Aspoň som si to myslela. Kým si kolegovia užívali na striedačku leto, usilovne som ich zastupovala. Myslela som si, že tak je to v poriadku, veď nič iné aj tak robiť nebudem. Zabudla som však na moje mentálne zdravie. Keď sa mi včera za počítačom nápadne rozbúchalo srdce, tušila som, že niečo nie je v poriadku.
PS: Kniha od Petra A. Levina – Probouzení tygra (Léčení traumatu) klasifikuje dlhotrvajúce znehybnenie: sadru, dlahu – fixované nohy ako traumu.
Lenže dnes mi došlo, že práve vtedy sa niečo vo mne zlomilo. Nie len tá noha, ale aj moja rovnováha. Pomaly, potichu sa vo mne začalo rozvíjať vyhorenie. (Burnout syndróm – sa zvyčajne prejavuje postupne – najprv jemne, potom výraznejšie. Odborníci ako napríklad WHO, psychológovia ho opisujú ako stav dlhodobého stresu a preťaženia, ktorý vedie k fyzickému aj psychickému vyčerpaniu.)
Ako som to spoznala?
Najprv to bol len taký vnútorný pocit – „som vyhorená“. No stále som tomu neverila. Poprela som vlastnú intuíciu. Neskôr, keď som sa odhodlala vyhľadať znaky vyhorenia, zistila som, že presne zapadajú do môjho života:
• Emocionálne vyčerpanie – som unavená aj keď spím, cítim sa prázdna, podráždená, bez energie.
• Cynizmus a odstup – veci, ktoré ma kedysi bavili, sú mi ľahostajné. Aj ľudia okolo mňa mi občas lezú na nervy a často sa uzatváram do seba. Top je, keď mi ani len nedovolia mať depresiu, pretože sa to na mňa nehodí.
• Znížený výkon – kedysi som zvládla 10 úloh naraz, teraz mi aj drobnosti pripadajú ako veľká hora. Ťažko sa mi sústredí, robím chyby, nemám chuť začať.
• Fyzické príznaky – bolesť hlavy, nespavosť (ani magnézium nezaberá), napätie v tele.
• Psychické dôsledky – pocit, že nič nemá zmysel. A obrovská vina, že „nie som taká ako predtým“. Vôbec sa neviem nakopnúť a tešiť sa z maličkostí.
Najviac ma prekvapilo, keď som sa pristihla pri plánovaní dovolenky. Bola som tak vyťažená, že som si povedala – „musím odísť aspoň na pár dní“. Otvorila som weby, pozerala destinácie, a zrazu to celé nedávalo zmysel.
Našla som si miesto, ale keď som si predstavila, že tam pôjdem sama, akoby som sa tam vôbec nevidela. Pripadala som si, ako by som znásilňovala samú seba v úteku na dovolenku. Prišla mi tá predstava úplne od veci: Načo tam pôjdem? Aj tak je už koniec sezóny. Čo z tej dovolenky budem mať?
A práve vtedy mi došlo, že toto je ďalší znak vyhorenia –
keď ani veci, ktoré majú prinášať radosť a oddych, nedokážu zapáliť iskru. Keď stratíš schopnosť tešiť sa.
Čo mi to celé ukázalo?
Pochopila som, že už nemôžem fungovať tak, ako predtým. Že telo a myseľ si vypýtali prestávku. Ten zlom v mojom živote ma donútil pozrieť sa pravde do očí: vyhorenie sa netýka len tých, ktorí „nevládzu“. Týka sa aj tých, ktorí boli vždy silní a odhodlaní zvládnuť všetko.
Tento blog nepíšem preto, aby som sa sťažovala. Píšem ho preto, lebo viem, že nie som sama. A možno, keď to niekto iný bude čítať, spozná v mojich riadkoch aj svoj príbeh – a uvedomí si, že pauza, spomalenie a starostlivosť o seba nie sú slabosťou. Sú prvým krokom k tomu, aby sme sa znovu postavili na nohy.
Much Love & God bless you…