Šikana ako neviditeľný problém pre fungovanie v spoločnosti.
Šikanovanie (iné názvy: šikanácia, šikanéria, šikana) je „spôsob správania, ktorý umožňuje (väčšinou v bezprostrednej komunikácii), fyzickým a psychickým týraním druhých získať nad nimi pocit prevahy, moci, určitej výhody“[1]. Pre šikanovanie je typický nepomer síl medzi páchateľom a obeťou a častá pasivita a bezmocnosť obete. Šikanované sú spravidla osoby slabšie, menej informované či akokoľvek odlišné. [Zdroj: Wikipédia]
Žijeme životy, ktoré pod dúhovými okuliarmi nám podkladajú obraz, na ktorý sa zvládame pozerať týždeň, mesiace, roky. Veríme tomu, že tak je to správne. Nahromadili sme si batoh uhlov pohľadov na to, ako sa nesťažovať, sklopiť uši, byť dobrým a hlavne zachovať sa správne. Ak občas predsa ktosi už v rannom detstve vystrčil rohy, zdvihol sa ukazovák a za mojich čias buď dostal pravítkom po prstoch alebo bol vyťahaný za pačesy.
Keď som si tak spomenula, ako sa chodilo žalovať na základnej škole a učitelia nás zakaždým odbili: „Ale no, nežaluj a bež sa hrať!“ – som sa otočila na päte a vypočula si riekanku o žalobabe, čo žaluje. Bola som dieťa. Nepoznala som argumenty na vlastnú ochranu. Vzhliadala som k dospelým a očakávala, že mi s tým pomôžu. Tu som objavila prvú spomienku, ktorá si ma počkala zhruba tridsať rokov. Už vtedy som zavnímala energiu šikany, no nikto ju neriešil. Asi je to tak dobre. Tie ďalšie som si už uzatvárala do svojho vnútra, čo sa neskôr odrazilo na tele. V živote to už takto chodí. Batoh, ktorý na narodenie dostaneme prázdny, si postupne plníme. Často je preplnený a stáva sa z neho guľa na nohe. Ale keď sme si už zvykli, nejako už dožijeme tých pár rokov. Žijeme vo vlastnom väzení a potichu sa sťažujeme. Odvahu na zhodenie batoha nemáme.
A tak nám život prináša ďalšie a ďalšie situácie, ktoré už ani nevnímame. A oni nám budú chodiť, kým sa na nich neodvážime pozrieť. Existuje jedna alternatívna škola za hranicami Slovenska.
Normálne si človek povie: „Ty jó, to musí být fajn škola.“ Zahŕňa učebné osnovy pre rôzne formy umeleckých terapií. Vynorí sa mi obraz alternatívneho človeka a jeho fungovanie na tejto planéte. Jeho charakteristika a vlastnosti nasvedčujú otvorenosti aj pokore života. Recenzie školy sú bravúrne, pokiaľ sa neocitnete v samotnej triede na vyučovaní. Pedagógovia s mnohými titulmi čakajú na platiace obete. Slovne ich ponižujú a sledujú, kto to zvládne a kto sa vzdá. Neraz sa z hodín odchádza s plačom. Zo sledovania jednej žiačky vyhráva ten, ktorý nemá odvahu postaviť sa zoči voči autorite. Hra obeť tyran sa hrá podľa pravidiel školy. Poplatky za školu prepadávajú, študenti sa spamätávajú. Jemnosť a láskavosť, ktorá sa vyžaduje pri traumách, ktoré cielene na hodinách vyťahujú sa vyzmizikovala skôr, ako stihol atrament zaschnúť. Zažila som energiu žien, ktoré vychádzali z hodín. David R. Hawkisonova mapa by ich stav do mapy úrovne vedomia ťažko zakomponovala.
Pri koncoročnej práci je neustále znemožňovanie. Podpora minimálna. Posielala mi vyjadrenia konzultanta a mne z toho bolo ťažko. Permanentne som sa dostala do vývrtky. Energiu totiž neoklamete. Čo je pre Vás ťažké, je lož. Mnoho z nás skončilo vysokú školu, kde konzultant spoločne pracoval so študentom, usmerňoval ho, podporoval a inšpiroval. Toto sa tu nedeje. Ego nepustí, pokiaľ sa im nezapáčite. Oficiálne sťažnosti na školu sa rozpíjajú. Nikto netuší, kto za nimi stojí a prečo sa s tým nič nerobí. Koniec príbehu.
Čo by ste si zvolili? Seknúť s tým a postaviť sa do svojej sily, nastaviť jasné hranice, či dohrať štúdium s ich podmienkami, aby sa Vám v ruke ocitol tvrdo vydretý papier, ktorý veľa znesie?
Je to dilema, ktorá stojí na zváženie a je nutné zamyslieť sa nad ňou. Jeden veľký problém predsa len nastane. Rozhodnutie za študentov nikto urobiť nemôže.
Skutočná cesta, ktorú nám život vyskladáva, môže byť často ukrytá pod mramorovou dlažbou. Mramor je populárny stavebný, sochársky a architektonický materiál. Navonok parádny, no a pod ním je v našich (ne)dokonalých životoch množstvo prekvapení, situácií, pádov, silných momentov, skrz ktoré sa v živote formujeme a posúvame ďalej. Teda, ak si to vyberáme. Počet pádov totiž nie je vopred definovaný. No čím viac si vedome naše pády uvedomujeme, tým ľahšie sa nám vstáva z podlahy.
Príkladov z môjho života je mnoho. Delikatesou sú rodičia a ich deti. Rodičia zabudli, že ich deti odrástli a dávno žijú vlastné životy s vlastnými deťmi. No napriek tomu manipulujú a šikanujú. Pracovisko je taktiež vďačný rezort na šikanu. Napoleonovské syndrómy sú známe po celom svete. Čím menšia čivava šteká, tým väčšie peklo ponúka.
Často sa takých ľudí pýtam: „Je možnosť vybrať si byť správni alebo slobodní. Čo by ste si vyberali vy?“ Mnohokrát padne odpoveď správni napriek tomu, že každá bunka kričí, že si žiada plnohodnotnú slobodu.
1. Kde je ten bod zrodu, ku ktorému nie sme ochotní sa vrátiť?
2. Čo nás baví na tom hrať sa na obeť alebo tyrana?
3. Uvedomujeme si vlastne, že sme účastníkmi týchto rolí a máme moc to zmeniť?
4. Pravda veríme, že takýto spôsob fungovania vytvorí v našich životoch viac?
Posilnime ľudí, ktorí sú obeťami šikany, manipulácie alebo dokonca gashlightingu. Voľba tvorí. Možno že nezmeníme celý svet, ale môžeme zmeniť celý svet jednej osobe.