Viete, čo je naozajstná skúška nervov?
Nie rozchod. Nie daňové priznanie. Nie pojašené deti.
Ale záchod, ktorý vám nenápadne tečie celý rok.
Najprv som si hovorila — veď to len jemnulinko tečie, to prežijem. Zatvorila som ventil a vykašľala sa na to. No keď som ho zabudla zatvoriť, neustále som počúvala to zvuk tichého potôčika každú noc, až som mala chuť ten záchod vytrhnúť aj s dlažbou. V prírode je to príjemné, no v záchode, kde sa mi každá kvapka odrátava z peňaženky, to už tak dobre neznie. Škoda, keby som žila v Írsku, za vodu by som neplatila a tým pádom by mi to aj asi bolo jedno.
Samozrejme, v mojom okolí sa našlo plno chlapov, čo sa na to „pozrú alebo aj reálne pozreli“.
Každý niečo skúšal, špekuloval, ale výsledok? Záchod tiekol ďalej ako Hornád po daždi. Mykli plecom a odišli. (a ževraj chlapi milujú riešiť problémy…možno tá stará generácia, ktorá veci ešte opravovala)
Jeden z nich bol dokonca taký dobrý, že mi nakúpil všetky diely – plavák, tesnenia, skrutky, celý vnútorný mechanizmus. Len už akosi nikdy neprišiel, aby to aj vymenil.
A tak som si povedala: Do riti, spravím si to sama!
Otvorila som ten hajzel, rozobrala všetko do poslednej skrutky a fotila si každý krok, aby som vedela, ako to poskladať naspäť. Lebo úprimne – ja k týmto veciam nemám absolútne žiadny vzťah. Ani trpezlivosť. Ani chuť. (a to ma ešte čaká lanko na žalúzii – pomóóóc)
Mala som len túžbu, aby to už, preboha, prestalo tiecť.
Vymenila som všetko:
– celý plavák,
– vnútorný ventil,
– tesnenia,
– skrutky,
– aj tú plastovú rúrku, čo som ani nevedela, na čo presne je.
Keď ma kamoška uvidela pri rozobratom záchode, pozrela na mňa a povedala:“To akože vážne?! Už budeš robiť aj tieto domáce práce?!“ Mlčky som ju odignorovala a pokračovala v skladaní novodobého puzzle. A hádajte čo? Tieklo to ďalej.
Rok som to nechala tak. Otvárala a zavárala som ventil. Ani som si neuvedomila, že ten čas tak rýchlo zbehol. Až dnes som si povedala: Dosť. Zavolám profíkov.
Prišli hodinoví manželia – dvaja, sympatickí, usmiati. Pozerali, skúšali, krútili hlavami. Nešlo im to. Záchod tiekol ďalej.
A tak si hovorím: „A čo na to ChatGPT?“ Napísal, že by tam možno trebalo ešte jedno extra tesnenie, v tej zadnej časti.
Podídem, poradím. Nie sú nadšení. Nemajú dobré skúsenosti. Minule im zle poradil pri podlahovom kúrení. Museli rozbiť polovicu dlažby. Podľa mňa, len nevedia dobre promptovať (teda zadávať príkazy)
Chvíľa ticha. Skúsili to. A bum — prestalo tiecť! 🎉
Víťazstvo! Ale len na chvíľu.
Keď prišlo na vyúčtovanie, skoro som si musela sadnúť.
Dve hodiny práce po 32 €,
výjazd 10 €, že mi išli kúpiť plavák a šrúby za 18 €.
Spolu takmer 100 €. Zamrzla som.
A pritom opravili až po mojej rade. A potom, že my ženy nedovolíme byť chlapom chlapmi.
Nebol to len šok z ceny, ale aj taký ten pocit nespravodlivosti.
Byť single žena znamená, že ak chceš mať veci hotové, musíš si to všetko odmaknúť alebo zaplatiť.
A občas oboje.
Ale viete čo?
Tento záchod ma naučil viac, než som čakala.
Keď máš know-how, keď máš skúsenosť – nedávaj ju zadarmo.
Takže od dnes, ak niekto niečo chce — bude to výmena. Hodnota za hodnotu.
A môj záchod? Ten drží. Aspoň zatiaľ. Hoc ma to stálo cenu nového.
A ja si idem konečne naliať víno, ktoré som si za tých 92 eur mohla kúpiť miniálne z tých kus lepších aspoň 9.