Easy Rider nasadol do lietadla, z neho rovno do auta, stihol sa vyspať vo svojej posteli a na druhý deň už fičal na svadbu. Nie svoju. Zatiaľ. My sme trochu smútili – nielen za ním, ale aj za naším autom, ktoré som poeticky pomenovala podľa poznávacej značky PNG 159 na Pinot Grigio.
Ranné pobrežie som preskúmala behom – osvedčená dovolenková taktika. Človek stretne ranných vtákov, ktorí vyzerajú, že by mohli spolu vytvoriť bežeckú komunitu “Sunrise Striders”. A hlavne – čo sa zdalo byť autom blízko a pešo ďaleko, sa po tomto rannom výlete prepísalo na „úplne v pohode zvládnuteľné“.
Paphos síce nemá taký vibe ako okolie Larnaky, ale aj menej stupňov a viac slnka majú svoje čaro. Náš únik pred UV žiarením do miestneho Shopping Mallu bol síce mierne nudný, no ochránil naše prehriaté telá pred UV žiarením.
Pláž, jedlo, život (a neplánované drinky)
Ďalšie dni sme už patrili pláži. Večerný Paphos sme sa rozhodli „zajesť“ v autentickej reštaurácii. Nechali sme tam 55 eur a odniesli si hlad. Zachránil nás susedný stánok s dokonalými hranolkami za 3 eurá. (Patates po grécky – odporúčam na zapamätanie aj na obed.)
Chceli sme večer trochu rozbiť, tak sme skočili do baru. Žiaľ, atmosféra nula bodov. Pýtam sa: „Ako sa toto ešte zlepší?“ A vtom prichádza slovenský čašník so zveseným ramenom a s vetou, ktorá prekonala všetky začiatky konverzácií:
„Myslím, že budem otec.“
Mal dvadsaťdva a tvrdil, že zaostáva za rovesníkmi – pričom jeho mama ho mala v sedemnástich a je stále o rok mladšia ako ja.
(Tu si dajme chvíľku ticha. Ďakujem! #vazimsidenmatiek)
Ja som mu tykala, on mne vykal. Keď som sa ho opýtala, kde to tu po večeroch žije, s istou dávkou zúfalstva vyhlásil:
„Dajte mi mobil. Choďte do tohto baru. Dva drinky a shot za 7 eur. Robia tam dve Slovenky, spoznáte ich hneď.“
Slovenky sme nenašli. Zato som si dobre pokeckala s napichanou Maďarkou.
Len čo som si sadla, oči mužov na mne viseli zo všetkých strán.
Ryšavé ženy na Cypre nie sú raritou. #vďakabohu.
Jeden z nich ma začal obchádzať – raz sprava, raz zľava. Usmievala som sa a nechala ho hrať svoju rolu samca.
Prvoplánovo ma zaujal outfitom – presne takým, aké zvyknem posielať kamoškovi na Instagrame so slovami „toto by si si mal obliecť“.
A ten detail… brutálna podoba s Michellom Morronem z filmu 365. Skoro som čakala, že vytiahne motorový čln a povie: “Are you lost, baby girl?” No mal len Mercedes ..
Po pár minútach nazbieral odvahu a pozval ma do tanca.
„Počúvaj, zožeň kamoške spoločnosť, kým sa točíme,“ povedala som mu s úsmevom.
A len čo luskol prstami, pri kamoške sa objavil fešák.
Zatiaľ čo my dvaja sme sa ladne nechali unášať rytmom, svet na chvíľu zmizol.
Tancovali sme, svet zmizol – a náhody? Tie neexistujú.
Kým kamoška drinkovala, ja som si spravila prechádzku po pláži takmer pri splne. Mario sa záhadne musel urýchlene vypariť , no smiala som sa celú noc – nielen z jeho zmiznutia, ale aj z vtipných príhod, ktoré sme medzičasom s kamoškou a jej novým „náhodným“ známych predebatovali. Zabudla som na 1+1 akciu, a tak sme o druhej ráno sedeli pri stole s 6 drinkmi a 3 shotmi. Výsledok: čakanie na ďalší zážitok.
Nočné dobrodružstvá & ranné vytriezvenie
Podnik zatváral, drinky nám prelievali do plastových pohárov, a my sme písali itinerár nočných chvíľ s novým kamošom mojej kamošky. Zavelila som: “ Pame paralia!” (poďme na pláž) Ale … niektoré plány sa nepíšu perom… ale pamätajú telom.. #nahodyneexistuju #ocakavajneocakavane
Nadchodila som zopár tisíc krokov od polnoci do pol šiestej rána, čím som mala náskok na daný deň, kde som to doklepla s dvadsať päť tisíc krokmi.
Hoc nevyspatá, no na dovolenke idem na bomby, sme sa rozhodli autobusom zájsť na blízku pláž. Kamoška a jej voľby boli pre mňa nepochopiteľne, no dala som jej priestor vytvoriť deň podľa nej. Všetko odhadovala na 15 minút. Na autobus sme nenasadli na autobusovej stanici. Keď som bola na izbe bola jedna hodina.
“Maximálne o druhej sme na pláži!” – to by bol aj naplnený predpoklad môjho odhadu. Jej zaostával o hodinu. Cestou sme si zariadili skrachovaný podnik na štýl Mykonosu, kde minimálna spotreba bude 1000 EUR za večer. #manifest
Tri krát nám odišiel autobus. No na ten štvrtý sme po 15 minútovom čakaní nastúpili ,kúpili celodenný lístok a išli by sme podľa mňa len jednu zastávku, no jej to bolo málo. Pridali sme ešte jednu a vystúpili na stavenisku, ktoré sa tiahlo pobrežím. Cestou si síce vybrala svoj budúci apartmán, no cestu na pláž sme brázdili cez stavenisko. Pláž sme našli po 20 minútach s ľahkosťou. Na pláži som zaspala. Cestou domov mi vraví: “Pešo sme za 15 minút v meste, ráno sme to celé zbytočne obchádzali, prejdeme sa po pobreží.”
“Nie, ver mi, že to bude viac.” No nechala som voľbu na nej. Po 45 minútach mi už bolo smiešno. V ten deň som si zažiadala byť na cyperskej svadbe. Tak sme aspoň minuli ruskú.
Večer nám umrel život. Zaspali sme ako Popolušky o 23:59. A mne tak bolo trochu ľúto, že ten bar street sme museli vynechať. No v mojom veku už viem, že počúvať signály tela je dôležitejšie ako dohnať nedohnané…
Cyprus, budeš mi chýbať. Som vďačná za všetky spomienky, pretože očakávať neočakávané by malo byť mottom každého dovolenkára …
