Počasie sa na Cypre nahrieva bleskovou rýchlosťou. Slnko páli, až by si jeden natieral aj tiene. Na Slovensku medzitým počasie definitívne zošalelo – ale my si žijeme podľa vlastných pravidiel.
Za sebou máme tri ubytovania a v každom sme si zanechali nejaký “suvenír”. V prvom to bola maska na spanie (spánok sme už ďalej len predstierali), v druhom kúsok z nabíjačky (lebo telefón tiež potrebuje dovolenku), a v treťom sme sa konečne poučili – tam sme nenechali nič. Teda, okrem peňazí z účtu, tie mizli priebežne už od príletu.
Včerajší deň? Plnohodnotne prežitý, ako každý iný. Easy Rider – náš dvorný šofér – objavil Adonisov vodopád. Cesta k nemu bola tak prašná, že aj piesok prosil o vodu. Odbočka z asfaltky vyzerala nevinne, ale ukázala nám, že aj navigácia vie žartovať. Úzka cesta, adrenalínový šofér a moje nechty v jeho stehne mu dali pocítiť môj strach z jazdenia na útesoch.
Na parkovisku nás privítalo niekoľko rozpálených áut a vstupné 15 eur, čo bolo mierne prekvapenie, ale dobrodružstvo sa neodkladá. Prešli sme malebným údolím s gréckymi sochami a múzeom a dorazili k minivodopádu, ktorý bol síce “mini”, ale voda studená ako ochladzovací bazén v košickej saune. “Brrr, svieža! No keď už sme tu, ideme do toho,” zahlásila kamoška s odhodlaním a my sme sa ponorili do prírodného jazierka. Easy Rider musel skočiť tiež – inak by mu hrozila absencia v dovolenkovej knihe.
Následne sme sa presunuli k vraku lode – typická zastávka pre každého turistu s chuťou na dobrodružstvo alebo aspoň fotku. Vyhladli sme, tak sme si spravili obedo-večeru na pláži. Easy Rider síce hundral, že chce tieň, ale kura z obchodu, oblohy a vlastný stôl pod slnečníkom z nás spravili plážových šéfov. Ľudia nás obchádzali s pohľadom “prečo nás to nenapadlo tiež?”
V obchode som objavila víno v krabici – doslova a do písmena. Moje telo zahlásilo “ber het” a dobre urobilo. Ostali sme na pláži do západu slnka. Po jedle a cvičení sme sa rozlúčili pozdravom slnku a mňa stihli zakopať – našťastie len po kolená. Myslela som si, že to bude ťažšie sa vyhrabať… nebolo. Večer sme zakončili každý po svojom. Kamoška zaspala hneď po tom, ako hodila variť celé vrecko cestovín pre jednu osobu. Ja som Easy Ridera nútila učiť ma kroky bachaty. Postavil ma pred seba a povedal, aby som zavrela oči. Navnímávala som len jeho inštrukcie dotykom. #bemindful Nakoniec to vzdal a poslal mi peniaze na začiatočnícky kurz. “Zatancujem si s tebou, keď budeš vedieť kroky!” Ja že veď ok, prijímam. Latino tance neznášam, no veci sa majú tak: “Čomu odolávame, tam máme najväčší potenciál.” #čototovytvorivmojomzivote
Dnes sme v ubytovaní číslo štyri. Zatiaľ sme na prespávačky minuli 350 €, no viac sme toho prejedli ako prespali, či prejazdili. Ale v tejto predraženej dobe sa ešte stále dá cestovať rozumne – s chuťou za zážitkami.
Ak raz budete na akomkoľvek ostrove, prenajmite si auto. Únava zo šoférovania má inú príchuť, keď vedie k výhľadom a zážitkom. #nacypresasoferujenapravo – a áno, už sme boli na najsevernejšom cípe, teraz trčíme na juhu. A ja milujem trčať. Kdekoľvek.
Easy Rider nás opustil. Keď som ho vyprevádzala, zistila som, že ubytovávať a vyprevádzať hostí ma baví. Skúšala som to aj v Košiciach, ale pri mori by som sa vedela o ľudí aj nehnuteľnosti starať s ľahkosťou a radosťou.
Zostáva nám ešte zopár dní v dámskom zložení – a myslím, že do konca dovolenky vznikne ešte jeden blog. Pretože spomienky sa najlepšie balia do slov.
