Každý deň odráža kvalitu nášho dovolenkového života. Penthouse mi neponúkol príjemný spánok. Striedala som izby a pokúšala sa ostať v kľude. To, že spánok už nedospím, som sa dočítala v knihe Prečo spíme. Nevadí.
V minulosti by moja spolubývajúca Džejna z intráku vedela, že môj deň bude nepríjemný a som ochotná byť hnusná ku komukoľvek. Teraz už viem, že keď človek nie je vyspatý, môže byť aj vtipný. Nejde o život. Nejde o nič.
Nasadli sme do auta a už vtedy naplánovaný itinerár zaostával za pôvodným plánom o hodinu a pol. Slovo dovolenka je podľa mňa od slova dovoliť si – a my sme si mohli robiť čokoľvek sme chceli. Napríklad intuitívne sa zastaviť a dať si kávu pri mori. Alebo len tak pokračovať do odporúčaného cieľa: Dipkarpaz.
Cestou sme zavítali na hrad, ktorý nás prekvapil neskutočným výhľadom na celý severný Cyprus. Počasie hralo do karát. Myslím, že v hlavnej sezóne by to bolo náročnejšie pre ľudí, ktorým extra teplo nevyhovuje.
„Tento ostrov má potenciál na ďalšie zážitky,“ vyriekla som cestou, ktorú GPS označovalo ako správnu. Po pol hodine v aute sme dostali chuť na kávu. Minuli sme reštauráciu situovanú na útese. Easy Rider strhol volant, zaradil spiatočku a ocitli sme sa v skromnej reštaurácii, kde nás privítal prívetivý majiteľ. Predal nám emóciu a my sme nakúpili. Vzal nás rovno k chladničke plnej rýb a bolo jasné, že to kávou neskončí.
S plnými žalúdkami sme pokračovali za vytúženými somármi. Cestou sme im nakúpili mrkvu. No po celom dni sme si odpočinuli na krásnej, takmer prázdnej Golden pláži.
More vyplavilo rybu – veľkú, peknú. Miestny cyperský vták si ju chvíľu obzeral. Nakoniec to vzdal a odletel. Myslela som si, že sa vráti s posilou, no nič tomu nenasvedčovalo. Zrazu sa vynorila druhá ryba. Umreli v páre. Dokonalý feng šui model. Ich telá na brehu čakali, aby splynuli v ekosystéme.
Mesto duchov malo zvláštnu, kontrastnú atmosféru. Život, ktorý kedysi zastal z minúty na minútu, lemoval tyrkysové pláže a luxusné hotely. Z toho miesta sa stala miestna atrakcia, ktorú strážia aj UN vojaci. Nášho Easy Ridera pochytila túžba hodiť si kameňom. Adrenalín si každý dopĺňa inak.
Čas na ostrove plynie inak. Strácame pojem o dňoch. Niekedy sa trafíme, inokedy sa musíme uistiť, aký je vlastne deň v týždni. Turisti sa pomaly zbierajú. Slnko už vypeká a my sme naše telá vystavili na pospas UV žiareniu.
Milujem, keď mi slnko nahrieva telo, jemný vetrík ho hladká, uši počúvajú nekonečnú frekvenciu šumu mora a občas aj hlasy miestnych dovolenkárov. Chuťové poháriky si vychutnávajú bublinky piva a chodidlá sa šúchajú v prehriatom piesku. Keď si spomeniem, spustím proces Obnova spoločenstva so Zemou a len tak prijímam od Pacha mamy (matky zeme).
