Niektoré cesty nás nenaučia len trpezlivosti, ale aj tomu, čo znamená ľudskosť a odvaha zostať s niekým, kto potrebuje bezpečie.
Po výdatnej PN-ke, ktorú som potrebovala ako soľ – podľa rozprávky Soľ nad zlato, ale tentokrát doslova – som sa konečne vybrala na dovolenku. Nie luxusnú, nie exotickú, ale obyčajnú, poctivú návštevu mojej kamarátky Sandry.
Z ticha môjho útulného bytu som preletela k oceánu, ktorý nikdy nebude teplý. Zo sveta, kde vládne pokoj a rutina, som pristála v dome plnom detí, kriku, radosti a chaosu. A v tom všetkom som sa našla. Pozorne ich sledujem, počúvam ich a nechávam sa nimi učiť o živote – bez filtrov, bez pretvárky.
Keď sa turbulencie zmenia na spomienku
Let mal mierne meškanie. A práve v tých chvíľach, keď sa lietadlo otriasa v turbulenciách a človek cíti, že nič nemá pod kontrolou, som prišla na zaujímavý objav. Keď zavriem oči, vraciam sa do detstva. Vidím, ako s otcom ideme po rozbitej ceste za dedinu na huby. Traktory zanechali hlboké stopy v blate a auto s nami hádže zo strany na stranu. Rovnaké pocity – neistota, ale aj zvláštna dôvera.
Keď však oči otvorím a vidím, ako sa trasie celé lietadlo, znervózniem. A tak radšej cestujem vo vlastnej minulosti.
Po šesťminútovom take offe nasledovalo ďalších desať minút kolobehu po letisku. Netrpezlivo som sa postavila hneď po zastavení, akoby som mala moc otvoriť dvere sama. Rátala som každú minútu, kým sa „Sézam“ konečne otvoril. Rozbehla som sa k autobusu, prekonávala prekážky a v duchu povzbudzovala sama seba.
Pomohol mi írsky turista, ktorý bežal rovnakým tempom – navzájom sme sa ťahali. Pochopila som, že presne takto funguje aj maratón: človek potrebuje rytmus druhého, aby to nevzdal.
3:25 ráno – a lekcia z empatie začína
Stihla som to s rezervou pár minút. Autobus meškal štyri, ja som sa usmiala, poklepkala sa po pleci a nastúpila na druhú, trojhodinovú cestu. Väčšinu som prespala.
Keď som sa o tretej ráno blížila k cieľu, napísala som kamarátovi. Nie, nezavolala som mu – nechcela som ho rušiť. Aj keď sme boli dohodnutí, že ak niečo, mám volať, nie písať. No v tej chvíli mi to prišlo neférové – rušiť niekoho v noci, aj keď s jeho súhlasom. (Zrejme ďalšia téma, na ktorej mám popracovať.)
Autobus zastavil. On nikde. Zdvihla som telefón. Zaspal.
A tak som o štvrtej ráno ostala visieť v cudzom meste, kde život utíchol.
Raťafák Plachta
Všetci sa roztratili. Naskákali do áut, taxíkov, zmizli v tme. Ostali sme tam traja: bezdomovec, starý pán čakajúci na syna – a ja. Zatiaľ to bolo pokojné, až kým sa neobjavil on – Raťafák Plachta.
Chalan, pravdepodobne pod vplyvom niečoho, pobehoval hore-dolu. Ľahol si do búdky vedľa druhého bezdomovca, po chvíli vyskočil a začal sa zvláštne vlnieť.
Starý pán nastupoval do auta, ja som premýšľala o záložnom pláne. A potom sa to zlomilo. Syn toho pána si ma všimol, pristavil sa a spýtal sa:
„Si tu sama? Príde po teba niekto?“
„Áno,“ odpovedala som zdvorilo, „kamarát zaspal. Je na ceste z vedľajšieho mesta.“
Tŕpla som, čo bude ďalej, kedy sa konečne zjaví to malé auto s opačnou stranou volantu, ktoré ma zakaždým zaskočí. #autopilot
„Ok, chápem. Ostaneme tu s tebou. Ten chlap nevyzerá bezpečne.“
Posunuli auto o pár metrov ďalej, zapli svetlá a jednoducho – ostali.
Raťafák Plachta sa prebral, začal skákať okolo auta, skopol topánku a ľahol si vedľa neho. Prikryl sa plachtou. Ja som opäť volala kamarátovi, ktorý stále nikde. Pán mi pokojne navrhol, nech si sadnem do auta, kým nepríde.
Nedokážem si predstaviť, ako by môj záložný plán dopadol bez toho pána. Ako jednať s „Raťafákom Plachtou“ v cudzom meste by bolo… nejednoznačné. Ešte stále skúmam, ako funguje neštandardná myseľ.
Kto by ostal?
Zamyslela som sa, koľko ľudí by s takým návrhom prišlo na Slovensku. Pre mňa to bola veľká vec.
1) Koľkí z nás by obetovali svoj čas pre bezpečie cudzieho človeka?
2) Ako veľmi sme empatickí v nečakaných situáciách?
3) A kde všade sa schovávame za svoje vlastné bezpečie?
Jedno viem určite: kolektívne vedomie existuje.
A to, čo posilňujeme – v sebe aj okolo seba – tým sa aj stávame.
——————-
Tento príbeh nie je o dramatickej noci ani o náhode. Je o tom, že ľudskosť stále existuje – len ju niekedy stretávame tam, kde ju najmenej čakáme.
Možno práve vtedy, keď stojíme sami, uprostred ticha, niekde medzi strachom a dôverou.