Oči sa mi zatvárali od okamihu, ako som si zapla bezpečnostný pás v lietadle. Prakticky do odletu som nespala. Mikrospánky mi pomohli prekonať hodinu letu. Do tohto momentu som nejako neregistrovala, že dovolenka začala.
Míňali sme hory, ktorých špičky boli stále zahalené snehom. Spomenula som si na výstup na Bystrú lávku. Na ceste za teplom sa mi už oči nezatvorili. Po horách prišlo na rad výhľad na more. Krajinu, kde som ho zazrela, si netrúfam definovať. Moje vnútro ma ubezpečovalo, že je v poriadku opäť vykričať celému svetu: „Konečne opäť doma.“ Ten pocit, pre mňa tak známy, dôverný, ktorý je len medzi mnou a tyrkysovou vodou. Výhľad skrášľovali rozstrihané miniatúrne koláčiky mráčikov. V uchu mi znela pieseň od Elánu – Znova sa ma navždy dotkni – a ja som pocítila bezpečie a volanie nového domova. Verím, že: „…Na ceste ma bude strážiť láska s bozkami…“
Po pristátí ma spánok doháňal každú chvíľu. Šoférovanie na druhej strane bola výzva pre každého jedného z nás. Cesta nás zaviedla do druhého najväčšieho mesta, ktoré nás výdatne nasýtilo. Podvečer sme sa ocitli na ubytovaní. Bolo to presne na tom mieste, kde som si pred dvoma rokmi vychutnávala chvíle a spoznávala ostrov takmer o samote.
Kroky ma zaviedli na pláž, ktorú som dvakrát denne prechádzala – ráno rezkým krokom až behom a večer prechádzkou. Bol to zvláštny pocit. Nikdy som ani len nepomyslela na to, že sa tu niekedy ešte vrátim. Oživili sa mi príjemné spomienky a mala som chuť vrátiť sa v čase. Po aký odkaz som si sem prišla, zatiaľ netuším. Myslím, že si ma nájde sám. Znovu som pocítila tú detskú, ničím nepodmienenú radosť.. Cítila som sa opäť „doma“.
Neviem, či tento stav vytvárajú moje minulé spomienky, alebo prítomnosť. No v každom prípade viem, že napriek tomu, že svet je veľký a ponúka množstvo zaujímavých miest, za nejakým účelom som si opäť vybrala Cyprus.
Hey Cyprus, aký odkaz mi tentokrát ponúkneš?
