„Marty bude mať narodky, dojdi, pôjdeme na parádnu žúrku“ – vyzvala ma Lucia po sedem a pol hodinovej ceste vlakom do Bratislavy. Nápad sa mi zahniezdil kdesi v zadnej časti mozgu, zatiaľ čo som sa s nekonečným cestovaním z východu na západ vyrovnávala pomocou príjemne vychladenej domácej pálenky, ktorú Lucia ponúkala hosťom s takou prirodzenosťou, s akou sa v New Yorku podáva Cosmopolitan.
Kým sa moje telo rozohrievalo, oni si v eufórii bookovali letenky na Bali. Keď som prstami prešla po knihách v jej knižnici, ruka mi podvedome zastala na titule „Strach z lietania“, ktorý som aj nahlas vyslovila. Obe skríkli: „Čo???“ V tej mikrosekunde im podskočilo srdce – bola to presne tá súhra náhod, ktorá trocha rozvírila ich ultra last-minute prípravy na (ne)očakávanú dovolenku. Odleteli. Mali sa fajn a prileteli domov. No a vtedy som už vedela, že hneď po Popolcovej strede sa poriadne zabavíme v neďalekej Viedni.
„Bože, ten rakúsky vzduch je nenormálny!“ vyhlásila som a stiahla okno na aute hneď po prekročení hranice. S Marty sa občas necháme inšpirovať svetovými postavami Cuky a Luky. Je to taká naša milá tradícia, ktorá nám vždy spoľahlivo dobije baterky priam astrálnou rýchlosťou.
„Tak toto tu je svetové!“ – naše pohľady ostali visieť na vysokých stropoch v rakúskom byte. Izby sme si rozobrali bleskovo, mňa si pritiahla tá napravo. Začali sa prípravy na maškarný ples. Priznávam, na Ples roka 2026 som sa nepripravila úplne dôkladne, no šaty z bratislavského Red Cat Cabaret-u splnili účel dokonale. Doplnky mi prileteli zo Sheinu rovno do Bratislavy v hodine dvanástej. Jemná textilná škraboška mi sadla na oči – bola príjemná a dodávala mi presne ten pocit anonymity, ktorý žena potrebuje, aby sa cítila aspoň trochu neodhalená.
Vykročili sme za rakúskou zábavou do Palais Auersperg. MaskenBall, ako sa patrí. Bolo to celé také tajomné a neskutočne krásne. Dresscode siahal od stredoveku až po šesťdesiate roky a musím uznať, že všetci si dali záležať. Postupne sme začali objavovať jednotlivé komnaty plesu pod vedením známeho Cirque Rouge – Mirage Wien. Svetové!
Až na jednu miestnosť. Nasledovala som Marty, ktorá bola v pätách Lucii. Števo, jediný muž v našej zostave, mal vďaka svojej výške lepší výhľad a taktne odmietol nasledovať moje kroky. My tri sme sa však dostali do malej miestnosti, kde zo stien prísne hľadeli obrazy rakúskych panovníkov. S Marty sme chytili miesto na kraji, na Luciu sme mali skvelý výhľad a nakoniec sa aj Števo mihol v pozadí.
„Poprosíme nenatáčať a nefotiť,“ zaznel nemecky hovoriaci hlas ženy. Svetlo sa stlmilo a na pódiu vykročil chlap v červenom plášti. Než som ho poriadne zahliadla, plášť opustil jeho telo a on v plnej, nefalšovanej kráse zasadol na trón. Začal čítať Liebesbrief. Sledovala som ľudí naokolo a mala som skvelý výhľad. Publikum malo čo robiť, aby si udržalo vážnu tvár. Lucia, Števo a takmer 80 % divákov ostalo v šoku a maskovali svoj smiech najlepšie, ako vedeli. Tomu sa hovorí: očakávaj neočakávané.
Potrebovali sme sa z toho vyrozprávať a zapiť to akýmkoľvek drinkom. V iných miestnostiach prebiehali rôzne Burlesque predstavenia. Krásne kostýmy na krásnych ženách nám pod rúškom masiek spríjemňovali večer. Posledné vystúpenie sa ukončilo známou Giant Martini Glass Burlesque. Celý večer hral skvelý DJ, ktorý vyturboval piesne dvadsiatych rokov. Milujem to obdobie! A tak som si oprášila základné kroky jive-u, ktoré som sa naučila v deviatom ročníku na základnej škole. Musím uznať, že Rakúšania ten ples vzali vážne nielen s dresscodom, ale aj s tanečnými kreáciami.
No a či tam zájdem aj nabudúce? Prečo nie. Veď zábavy nie je nikdy dosť. A s maskami je to také… tajomnejšie, intímnejšie, provokujúcejšie. Proste úžasnejšie.