Zážitky rôzneho charakteru sa premleli poslednými troma dňami bleskovou rýchlosťou. Počasie poslušne nasledovalo režim ´šaľený´apríl. Dážď nám pokryvil úsmevy, kým všetci na Slovensku sa potili bez povetria a oslavovali deň práce. My sme behali medzi kvapkami dažďa, a o pár minút na to sme rozbíjali parket plážovej diskotéky na slávnej Nissi Beach.
Všetci boli hotoví z Agia Napy. Mne ešte ani teraz nepripadala taká cool. Veľa ľudí, farby pod mrakom sa nesfarbovali do tyrkysova a bolo veterno. Chýbala mi moja malá miestna pláž situovaná pod sklalami, kde vetrík zablúdil minimálne.
Nočný život v tomto období je presne taký, aký si ho sami vytvoríme. Turistov je pomenej, hlavne starší si užívajú zatiaľ kľudný ostrov. Množstvo povoleného alkoholu za volantom je 0,9 promile. Promile do 0,9? Ďakujeme, využili sme. Náš šofér ten večer zakončil poeticky. Okolo jednej ráno odstavil auto na pláži. Ladne sme vystúpili a odcupitali na pláž.
Vždy som to milovala. Len tak s uterákom pod zadkom sadnúť na tichú pláž po polnoci a počúvať príliv a odliv mora. Ak by sme vystihli miesto novu spln, boli by to najideálnejšie podmienky na ukončenie večera.
PS: K WC sa zvyčajne dostanete dole alebo hore schodmi.
Vstup na Tureckú časť bol vtipný. V gréckej časti začalo liať, akoby aj oblaky vedeli, že ideme do niečoho neznámeho a ja som sa už len smiala. V útulnej kaviarni sme našli útočisko a prečkali krátky lejak. Nevadilo mi to. Vôňa dažďa mi pripomenula detstvo. Keď som bola malá, milovala som tú typickú vôňu po letnom daždi.
Dážď konečne utíchol a my sme naskočili do auta. Internet zomrel. Hraničný prechod staršieho pôvodu praskal vo švíkoch. Cez hranice sme prešli aj s jedným pasom, ktorého záruka bude končiť v auguste. #ocakavajneocakavane #bebrave
Slabý signál internetu nás zaviedol na miesto, kde umrel život. Chatgpt nám odporučil Iskele. Že perfektný život sa tam žije. Asi prejdem na DeepSeek.
A tam, v stratenej reštaurácii zapadnutej prachom s limitovaný výberom, predraženou polievkou (350TL / 9e!), tureckým čajom a plnenými vínnymi listami grátis sme nechali 32 eur. A potom nám už nejako nič nevychádzalo. No napriek tomu nás dobrá nálada neopustila. Priam gradovala. Záchvaty smiechu sa na istú dobu stali štandardom. Ubytovali sme sa v Penthouse, ktorý by mohol byť super, keby to ozaj bolo super.
Cestou na Salamis, ktorý sme našli až v tme, nás zastavili štyri psy. Žiadne uniformy, žiadne odznaky – len štvornohí strážcovia severného Cypru s výrazom: „Pasy, alebo aspoň piškótu, madam.“ Jeden z nich nás oblizol pohľadom, druhý si sadol na stred cesty ako dopravná značka „Stop, Spomaľ! “.
A len čo sme sa rozbehli ďalej, vbehla nám do cesty vrana. Nie že by preletela – ona kráčala. Pomaly, elegantne, s výrazom: „Ja tu mám zelenú.“
Zastavili sme. Lebo vieš čo? Keď si na tureckej strane Cypru, aj vrana má prednosť.
Turecká časť je zvláštna, trochu mimo. Ceny, ktoré nedávajú zmysel, WiFi ktoré neexistuje, uteráky, ktoré netrafili do penthousu a život, ktorý sa tvári ako tichý tieň suseda zo Západu.
Turecká časť Cypru je úplne iný svet. Cítim sa tu trochu neisto – akoby som zrazu preskočila z dovolenkového katalógu do záberov z dokumentu o “miestach, kam Google ešte neprišiel”.
Túžba objavovať sa na chvíľu pozastavila, no dávam jej možnosť naštartovať sa hneď ako otvorím ráno oči.
Možno je to tým, že Grécko je pre mňa srdcovka – slnko, farby, známe písmo, feta v každom rohu…
A tu? Trochu chaos, “trochu o dosť“ iná energia. Taká… verzia ostrova, ktorá ešte čaká, kým ju niekto naladí na tú správnu frekvenciu.
PS: Ale aj tak sme osvietili tri páry v autách – nevieme ako, ale máme pocit, že sme niekomu zmenili život.
